Nakopol som svet

Otázkou je, ktorým smerom. Ľudia z vášho okolia povedia: Boli sme vo svete; boli sme pri Jadranskom mori, v Grécku, v Ugande. Nepoznám nikoho, kto by povedal: Vybral som sa do sveta. Bol som na Laboreckej vrchovine. Z toho logicky vyplýva, že keď zostanete na Slovensku, automaticky ste ten veľký svet nakopali do zadku.Ľudia z môjho okolia reagovali celkom automaticky. Preboha, prečo práve Laborecká vrchovina? Odpovedal som pokrčením plecami. Iba som hľadal miesto, kde by bolo čo najmenej ľudí, kde by bol pokoj a kde by som sa potkol o niečo zaujímavé. Po dlhom zvažovaní sa mi javilo povodie Laborca ako také miesto.Nedá sa nepripomenúť, že je to vlastne úrodný kraj. Na výnimočných ľudí. Svoje korene tu má Andy Warhol, Václav Pankovčín, Janko Patarák a ďalší. Keď odišli, svet ich prijal, prečo nepriniesť kúsok sveta nazad?Do auta som nahádzal udice, synovca Tomáša a jeho kamarátku Katku. Presunuli sme sa do dedinky Habura. A ubytovali v miestnej škole. Haburu som si vybral cieľavedome. Obec leží na hornom toku Laborca, je predposlednou dedinou od hraníc a má zvukomalebné meno. Až o čosi neskôr mi došlo, že pri výbere mi pomáhala neviditeľná ruka Václava Pankovčína. Habura bola často prítomná v jeho poviedkach. A do okresných Medzilaboriec je to na skok, nejakých desať kilometrov.Pobyt sme začali v Múzeu Warhola. Nedá sa obísť, lebo centrum mesta tvorí Cerkev sv. Ducha, pod ňou je budova Múzea a pod hlavnou cestou Tesco. Zvyšok mesta tvoria obchody a obytné domy. Medzilaborčania majú vynútenú pasiu v obchodoch so zmiešaným tovarom. Inakšie by nevyžili.S Warholom sme si nesadli do nôty. Chcel odo mňa sto korún, aby mi ukázal, čo vytvoril. Študentom bolo ľahšie. Večer mi prerozprávali, čo videli. A tak som mal pocit, že som bol dnu spolu s nimi.Voľný čas som využil po svojom. Kúpou rybárskeho hosťovacieho lístka. Najprv som pátral, kto mi ho predá, potom som zisťoval, kde mi ho predá. Bola to robota na celý deň.Vybral som si pstruhovú vodu a Tomáša s Katkou vyhnal do haburskej obory medzi diviaky, srnce, daniele, jeleniu zver a dedinských psov. Laborec na mňa mával. Tuším to bola panenská voda. Po nedávnych záplavách pstruhy zdrhli až za štvrtý splav v dedine. Napriek tomu šibanie vody umelou muškou malo svoje čaro. Dedinčania po mne poškuľovali, poniektorí aj radili. Pstruhy boli dôverčivé, tak sa nepatrilo brať ich do tašky. Namiesto rýb som si nabral únavy do celého tela.Na ubytovni sme sa stretli za tmy, hodili do seba studenú večeru a išli ju spláchnuť pivom. Krčma bola plná, viac mladých ako starých. Pomkli sa a urobili nám miesto. Kto chcel, tak sa opil, kto chcel, tak spieval, kto chcel, mlčal, ale nik sa s nikým nehádal.A nevdojak som práve tam, v Habure, precítil, ako chutí, keď sa zastaví čas. Podľa mňa musela nejaká nadprirodzená sila vytrhnúť Haburu zo Zeme a zavesiť ju do vzduchoprázdna. Bol by som aj prisahal, že cez otvorené okno vidím Zemeguľu, ako sa nezmyselne otáča a aj ľudí, ako sa bezhlavo ženú z miesta na miesto. Nešlo mi do hlavy, prečo to robia.V ten večer sme na to neprišli. Ani na druhý deň, keď sme sa vracali domov. Neviem to doteraz, no je to už jedno. Stačí, že viem, kde je miesto, v ktorom sa dá zastaviť čas. Stačí svet kopnúť do zadku a odísť do Habury.