Clivota za časmi minulými sa zobudila siedmeho novembra. Pre neskôr narodených, kedysi to bol deň osláv Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Lenin si to nemohol lepšie naplánovať, akoby tušil, možno aj vedel, že na oslavu toho dňa sa budú organizovať ohňostroje, mestami sa hadiť lampiónové sprievody, nechtiac sa vytvoril socialistický halloween.
Pamätám si vzrušené tváre, prišla zmena v sivých dňoch. Ako deti sme sa mohli realizovať pod rúškom tmy a žmurkajúceho svetla lampiónov. Používali sme gumipušky alebo dlhšie palice. Zranené lampášiky sa menili na horiace pochodne. V sprievode sa ozýval škodoradostný smiech, plač, nadávky.
Keď sa nám nahromadilo viac rokov, ohňostroj a lampiónový sprievod sa menili na priestor pre nové lásky. Pod blikajúcim svetlom sme hľadali pery, vymieňali si túžby, lampióny nad hlavami osameli, nakláňali sa na stranu, horeli, tento raz bez kriku, plaču, škodoradostného smiechu. Boli to ohniví sprievodcovia, ktorí diskrétne vyprevádzali dvojice do tmavých uličiek.
Každý v sebe nesieme určitú dávku nostalgie. Potrebujeme k tomu iba existovať nejaký čas na Zemi. A spomienky sa hromadia samé, i keď v okamihu prežívania vôbec nevyzerajú ako spomienky.
Nechápem krikľúňov, ktorí zatracujú nostalgiu na staré časy. Doslova chcú od ľudí, aby vymazali čas svojho života. Robia to z hlúpeho strachu a nevedomosti.
Ľudia nostalgiu za osobným. Spoločenské je iba kulisa, o ktorú nik v spomienkach nestojí. To isté čaká aj dnešné dni. Ľudia sa menia na zberačov piesku, ktorý sa im rýchlo presypal, a ktorý opätovne zbierajú a sypú pomedzi prsty.
Nech žije nostalgia. Veď je neškodná.
