Aj nedávno som šiel na jednu rozlúčku s mŕtvym. Nielen kvôli nebožtíkovi, ale aj kvôli mame, nevládze veľmi, tak jej robím oporu. No a človek stretne aj širšiu rodinu, známych a pritrafia sa aj cudzí ľudia.
Pri tomto pohrebe mi napadla kacírska myšlienka. Na poslednú rozlúčku sa nás nahrnie veľa a pri pôrode ani noha. Lenže jedna aj druhá udalosť sa nás dotýka až bytostne a pritom jedno aj druhé sa deje mimo našej vôle. Niekomu sa môžu zdať samovraždy ako výnimky, ale pochybujem, že vôľa samovrahov mala na sebe krídla slobodného rozletu.
Každý pohreb znamená pre mňa stres a zhon. A hádky. Neznášam obleky. Kravaty ma škrtia, mávam pocit, že stojím na popravisku a čakám, kedy mi spod nôh odkopnú stolček. Mama si to nikdy nedá vyhovoriť, darmo do nej hučím, že vonku je ruská zima, mám čierny kabát, čierne nohavice a hnedé topánky, iné nemám, neoblomne trvá na kravate. Vraj sa musíme s nebožtíkom dôstojne rozlúčiť.
Zakaždým sa podvolím tomu jej sebaklamu, lebo je to nič oproti ilúzii, ktorú v sebe nosíme po celý život, že dokážeme smrti vzdorovať. Je to také malé klamstvo, ktorým si robíme život znesiteľnejším. Prestane to byť klamstvom, keď zistíme, že je to všetko inak, lenže keď na to prídeme, je už neskoro vykričať to do sveta.
Aha, o inom som chcel. S kravatou utiahnutou pod krkom, mohla byť aj rozviazaná, šál ju zakrýval, spotený, lebo sme sa náhlili a ešte som aj pomáhal mame brodiť sa v snehu. Cestou stihla uvažovať, akú truhlu vybrali, či sme namiesto kvetov nemali kúpiť veniec, čo povedia ľudia, zároveň som ju musel ubezpečovať, že nie je vidieť, že sa nestihla učesať. Jedným vrzom som dostal inštrukcie, čo mám spraviť, ako sa tváriť, čo povedať.
Cintorín bol plný smútočných hostí, snehu a nebožtíkov. Cintoríny nám naznačujú, že sa nestrácame, ba že je nás na Zemi stále viac a viac. Dôsledkom čoho sa už pohodlne nedá chodiť pomedzi hroby. Takže sme sa potkýnali, šmýkali, a ja som si pri týchto starostiach ani nevšimol, kedy spustili rakvu do zeme. Z pohrebu som nič nevidel. Dokonca ani nebožtíka.
Mamu som odprevadil domov, uvarila čaj, zohrievali sme sa pri ňom, spomínali a mne došlo, že až teraz, iba v papučiach, sa lúčime dôstojne.
Život je mozaika podružností, ktoré do seba dokonale zapadajú. Radšej do ich zadkov nestrkajme slamku. Iba čo jednu z nich nafúkneme a tým narušíme rovnováhu, ktorá nám prináša radosť a spokojnosť.
