Vo štvrtok som sa ponáhľal z roboty k mame. Býva v rodinnom dome, zmyslela si, že odizoluje základy. Možno naozaj múry ťahali vlhkosť, možno len podľahla modernému izolačnému ošiaľu.
Nemal som jej to za zlé. Horšie som sa však vyrovnával so skutočnosťou, že to spravíme svojpomocne. Svojpomocne v tomto prípade znamenalo zameniť letné dni za clonu z vykopanej zeminy, za oči zaliate potom, za kladenie izolačnej fólie, drenážnych rúr, zasypávanie výkopov, omylov a chýb.
V ten štvrtok ma čakali už len dokončovacie práce. Mama vyzerala spokojná, tak mi nevadilo dusno, spotené a unavené telo a ani čakajúce povinnosti, ktoré sa presypávali do budúceho času. Keď som skončil, mama ma poprosila, či by som s ňou nešiel do hypermarketu. Chcela na veľký nákup. Nedalo mi odmietnuť.
Do auta som nasadol bez toho, aby som sa prezliekol a s podmienkou, že ju počkám pred obchodom. Súhlasila.
Pri čakaní nosí čas na nohe uviazanú delovú guľu. Bolo mi dlho v aute, tak som sa prechádzal po parkovisku. Sekundy otehotneli na minúty a minúty niesli graviditu hodiny. Pre spestrenie čakania som sa po stavil k východu. Bola v tom istota, že sa neminieme. Stmievalo sa.
Pristavil sa pri mne známy. Čas drobčil a ja som sa dočkal. Známy prehodil: - Už ide.
Vzápätí sa objavil vozík a za ním moja mama. Kývla hlavou na pozdrav známemu a šla ďalej.
- Mami! - zakričal som. - Čo ma nevidíš?
- To si ty? - povedala. - Myslela som si, že sa pán doktor rozpráva s nejakým bezdomovcom.
Všetci traja sme sa zasmiali, ale mňa pritom pichlo pri srdci. Stačil maličký okamih, aby mi pri predstave, že nemám strechu nad hlavou, zázemie, že vidím matku, ktorá ma porodila, vychovala, ako ľahostajne okolo mňa prechádza, akoby som bol cudzí, naskočila husia koža nielen na rukách, ale aj na krku.
Našťastie je všetko inak. Smiali sme sa, ale pochybujem, že skutočne odvrhnutí sa dokážu zasmiať. Nad hocičím.
