Lenže už som sa nedopátral, či je to v povahe alebo v objektívnych podmienkach. Inými slovami, či je to v subjekte (nepoučiteľný hlupák) alebo v objekte (ja nič, ja muzikant).
O mojom hnojení života by som vám mohol rozprávať hodiny a hodiny. Ušetrím vás depresie a seba hanby. Za všetko hovorí posledný prípad. A tým sú prezidentské voľby.
Som hrdý na to, že aj ja môžem vyberať prezidenta. Keď sa zavádzalo všeľudové hlasovanie, pochopil som to tak, že všetci majú možnosť vybrať si prezidenta a tak si každý vyberie toho svojho, budeme mať dostatok prezidentov a čo je najdôležitejšie, ľudia prestanú byť k sebe zlí. Potom som pochopil filozofiu volieb a že je to trochu inak. Vyberám si svojho prezidenta, zvolený je jeden, ak nie môj, po zvolení je už aj môj.
Zakaždým si pritom spomeniem na starého otca, ktorý hovoril: Há, politika, tá je len pre pánov. Asi áno, je veľmi zložitá a v nej furt funguje všetko inak ako sa povie.
Ani to ma však neodradilo od volieb. Poviem vám, ja sa na voľby pripravujem veľmi svedomite. Len čo sa skončia staré, už sa chystám na nové. Najprv po očku sledujem, čo sa deje v televíznych správach, aby som bol v obraze. Napätie nastane asi tak mesiac pred voľbami. Vtedy je všetko jasné: kto kandiduje, kto má akú víziu, ľudia vedia, kto je dobrý a kto zlý kandidát, akurát víťaz je neznámy.
Všetky informácie, ktorými som bol naplnený do prasknutia, som triedil, dokonca aj špeciálnym softvérom, ktorý mi vypracovával štatistiku údajov. A aj tak som sa na voľby nedostal. Prekazilo mi to volebné moratórium.
Viem, že existuje, je dokonca ukotvené v zákone. A ja si zákony ctím. Bolo moratórium, tak som ho dodržiaval a čakal, kedy ho zrušia. Zrušili. Po uzavretí volebných miestností.
Aj tentokrát sa ukázalo, že je nás veľa, ktorí dodržiavame zákon, no nájdu sa aj takí, čo ho porušujú. Len nechápem, prečo sa takými ľuďmi aj chválime.
Veľmi ma mrzelo, že som mal zase moratóriom znemožnené voliť. Na druhej strane sa utešujem: Dobre mi tak, keď som sprostý.
