Vrátil sa z nákupu v hypermarkete, tašky zložil na zem, ani sa neunúval vyložiť veci a zahľadel sa na jeden bod.
- Ferino, stalo sa niečo?
- Predstav si. Páčim sa jednej žene. A to v mojom veku.
Ferova manželka zdvihla obočie, ktoré jej s rachotom spadlo nazad. - Ako si na to prišiel?
- Presne takto na mňa hľadeli ženy, keď som bol mladý. Chápeš? Pohľad s obdivom, zaujatím, trochu eroticky, tak dôverne... - Fero mávol rukou. - Čo ti budem vysvetľovať, keď si to nikdy nezažila.
- Nebude to omyl? Možno si to iba zle vysvetľuješ. Asi si jej niekoho pripomenul.
Nechýbalo veľa, aby sa Fero urazil. Bol nervózny, chodil z izby do izby, nikde nedokázal posedieť, neustále kontroloval, či niečo nechýba a nie je treba ísť na nákup.
Raz sa vrátil z hypermarketu s tvárou rozžiarenou ako sto wattová žiarovka. Hodil tašky na zem a objal manželku.
- Moja zlatá, opúšťam ťa. Ďakujem ti za všetko. Ťahá ma vidina krajšieho života. V takom veku a láska. To sa môže stať len mne.
Nepočúval výčitky ani varovania, zbalil si veci a odišiel. Zem sa však po ňom nezľahla, to teda nie. Po štyroch dňoch sa vrátil. So sklonenou hlavou.
- Čo tak skoro? Čakala som ťa neskôr. Minuli sa vám peniaze?
- Bol to omyl.
- Si si istý. Čo na tebe videla?
- Mŕtveho manžela.
- Aha, myslela si, že jej ho nahradíš.
- Toto som si myslel iba ja. Zomrel náhle, nestihla mu vytknúť, čím všetkým jej ublížil. Žiadalo sa jej aj poriadne mu vynadať.
Ferova žena chápavo pokývala hlavou, ukázala na tašky a napísala zoznam vecí, ktoré má kúpiť.
