Zomrel ako tridsaťročný pred desiatimi rokmi. Napriek relatívne krátkemu špacírovaniu po matičke Zemi vydal sedem kníh. Akoby neustále cítil na krku dych Smrti a celú dobu sa snažil pred ňou ujsť. Nie fyzicky ale písaním. Svojím spôsobom ju dobehol. Aj keď si ho tak rýchlo vzala, pravdepodobne prekukla, akú hru to s ňou hral, nahnevala sa a 18. januára 1999 zamávala kosou. Smrť je nesmrteľná ale nie neomylná. Aspoň čo sa týka Václava Pankovčína.
Desať rokov som očakával, že sa niekto vyteperí na jeho stoličku na literárnej scéne. Boli snahy. Sú snahy. Budú snahy. A raz sa to určite stane. Zatiaľ však nie.
Nedalo mi a tak som dovolenku rozmenil na putovanie za Pankovčínom. Hnala ma túžba premeniť všetky jeho príbehy a prípoviedky do niečoho hmatateľného. Túžba ma zahnala do Papína.
Vedľa cesty smerom na Medzilaborce stojí starší, nízky pozdĺžny dom. Nenápadný, ničím človeka nezaujme. Na dvor vyšla nižšia, chudá žena. Kontrast k prešediveným vlasom tvorili tmavé oči plné živosti a života. Oči, ktoré si vás hneď obsadia, ktoré sa pozerajú, ktoré sa pýtajú, ktoré načúvajú a ktoré túžia rozprávať.
Usadili sme sa v kuchyni. Pogumovaný obrus sa zahanbene schoval pod jedlom. Neustále ma núkala jesť. Mal som plné ústa, bol priestor, ktorý postupne zapĺňala. Slová, vety, príbehy sadali na všetko v dome, no nedorážali, neobťažovali, neprosili o pozornosť. Jednoducho prišli na svet, usadili sa medzi nami, zastavili čas a ja som s úžasom sledoval, ako sa žena scvrkáva, telo sa krúti, prehýba, zvíja, vrásky sa strácajú, prešedivenosť mizne, telo sa narovnáva, pevnie, silnie a mne dochádza, že matka sa zmenila na syna, že v tej chvíli syn naozaj oklamal Smrť a ukázal sa.
Stačilo k tomu málo. Mať túžbu a počúvať ženu, ktorá ho nielenže priviedla na svet, ale ktorá ho priviedla aj k literatúre tým, že ho naučila tajomstvu spriadania príbehov. A on tomu tajomstvu prepadol celou dušou. Na šťastie pre nás jeho čitateľov.
