Slováci sú rasisti. Aj ja som Slovák, preto to tak bolí. Udivuje ma, s akou vehementnosťou sme pchali hlavy do piesku. Patrilo by sa odhaliť, ako som tú rasistickú žilku objavil.
Každý národ vtláča svoju mentalitu do umeleckých diel. Vrhol som sa na literatúru, hudbu, výtvarné diela, film. Pri filmoch som sa prehrabal archívmi až po Siakeľovho Jánošíka. A čo som našiel? Nič. Absolútne nič. Slováci vo filmovej tvorbe totálne ignorujú černochov. Neskúšajte to na mňa s Maigom. On je len taká páska na oči.
Alebo literatúra. Slovenskí autori píšu o všeličom. Väčšinou o sprostostiach, ale zobraziť život černochov, Aziatov, alebo aspoň eskimáckej rodinky, tak na to zabudnite. Oni opisujú len svojich; opitých, zamilovaných, zakomplexovaných, bohatých, prehrabujúcich odpadkové nádoby. Akoby iný svet neexistoval.
Alebo také obrazy. Namaľovaný Jánošík, Štefánik, veľa nahých bielych žien, zopár oblečených, asi bielych žien a občas nejaký kôň.
O hudbe už ani nehovorím. Nepchajte mi tu zase Maigu! V hudbe sa dajú vystopovať len samé národné motívy. Akoby hudba iných rás ani neexistovala.
Je mi do plaču, keď poškuľujem po Amerike, tomu kotlíku tolerancie a znášanlivosti. Tam je zobrazených černochov, Číňanov, Mexičanov, Írov, Talianov, Angličanov ako maku. Tuším to Amerika prehnala. Zobrazujú všetkých, iba Američanov nie.
Nedalo mi a odskočil som si aj do Afriky. Presvedčiť sa na vlastné oči. Vybral som si Zimbabwe. Dorazili ma. Zobrazujú iba zvieratá. Obyčajné alibi.
Hm, keď chceme skrývať náš rasizmus, tiež by sme mali natáčať filmy, maľovať obrazy a písať iba o zvieratách. Máme ich dosť. A nie hocijaké, máme aj veľké zvieratá. Je si z čoho vyberať.
