Môj dobrý kamarát Fero sa štveral za peniazmi po schodoch. Na vine bola jeho lakomá povaha a sprostá hlava. Vlastnil maličký obchodík, ktorý sa vyznačoval zatuchnutým pachom, regálmi plnými tovaru, s prázdnou registračnou pokladňou a nádherným pokojom. Preto som k nemu rád zaskočil. Dali sme si kávu, niekedy dve, dosť často i tri, štyri a za ten čas nás nik nevyrušil. Veľmi mi to vyhovovalo. Ferovi menej.
- Kamarát môj, - vzdychol si, - nechcel by som sa pominúť rovno v obchode. Zostal by otvorený, hneď by ma vykradli.
Utešoval som ho. - Zbytočne sa strachuješ, normálny človek k tebe nezájde, nie to ešte zlodej.
Neveril mi. Bol to idealista. Strach zo zlodejov v ňom zlomil lakomú povahu. - Tuším budem musieť vraziť prachy do reklamy.
Neodhováral som ho, ale ani nepodporil. Časom som na jeho vyhrážanie zabudol, keď ma jedného dňa upútala reklama. Skoro sa mi z nej oči odkotúľali pod televízor. Na obrazovke pózoval Fero a propagoval bezpečnostné dvere, ktoré ochránia ľudí pred bezočivými zlodejmi.
Musím priznať, že mi Fero rezal. Hovoril jednoducho a bol pritom presvedčivý. Aj ja som mu uveril, že tie jeho dvere dokážu človeka uchrániť pred zlodejmi.
Stretnúť s ním sa mi podarilo, až keď sa vrátil z mesačnej dovolenky. Oddýchnutý a spokojný. To nebol ten starý, nervózny Fero.
- Tak ukazuj tie slávne dvere.
- Ľutujem, nie sú.
- To nič, keď dovezú, ukážeš. Nevedel som, že podnikáš aj s bezpečnostnými dvermi.
Dôverne sa naklonil nad pult. - Žiadne som v živote nepredal.
- To si potom zbytočne vyhodil peniaze za reklamu.
- Omyl. Teraz mám zákazníkov ako maku. Prídu, dvere nie sú, no moja tvár je im známa, tak si kúpia zápalky. Jediný sortiment, čo som vždy predával.
- A nevadí im, že nemajú hlavičky?
- Nevadí. Veria ľuďom z obrazovky.
