Presne to sa stalo môjmu dobrému kamarátovi Ferovi, keď zistil, že má na nohe šesť prstov. Od narodenia mal na nohách desať prstov. Zakaždým ich vydelil dvoma, aj nohy delil dvoma a potom sa mohol utvrdiť, že na každú mu zvýšilo päť a tak vedel, že je všetko ako má byť.
Až sa jedného dňa všetko obrátilo k horšiemu. Keď sa mu na topánkach spravila diera, rozhodol sa, že si ostrihá nechty, aby kvôli tomu neprišiel na mizinu. A vtedy odhalil svoju deformáciu. Hanba bola o to väčšia, že sa mu to pritrafilo iba na jednej nohe. Druhá bola normálna. Vedel, že takto si to všimne každý.
Nechcel, aby sa mu ľudia posmievali. Horko zaplakal. Pozeral cez slzy na tie svoje čongále a mudroval. Najradšej by vzal sekeru a hnusnú nohu si odfikol. Ale dobre on vedel, že tým nič neporieši. Keď nemá človek jednu nohu, je to horšie ako keď mu jeden prst prevyšuje. Ľudia by sa mu posmievali, deti doňho hádzali kamene, žena by naskutku od seba mrzáka odvrhla.
Vyhliadky do ďalších dní boli veľmi neradostné, ba až mokré od sĺz. Fero si prekutral vrecká a vyhrabal z nich zvyšky hrdosti. Zvolal: Voľ nebyť, ako byť s jedným prstom naviac!
Ako povedal, tak aj spravil. Vydriapal sa na povalu so štránkom v ruke. Upevnil ho na trám, hlavu strčil do slučky a zahľadel sa na nešťastné nohy.
- Vy potvory, ale ste ma dostali. Až na šibeň. Odídem z tohto sveta dobrovoľne. Radšej takto, ako žiť v hanbe. Dobehne vás, so mnou skapete aj vy...
- Čo tu robíš, Ferino? - začul hlas svojej ženušky. - Ty trkvas, hádam sa nechceš obesiť?
- Seba by som nie, iba nohy. Narástol mi šiesty prst.
Žena s údivom počítala. - Hrabe ti, starý? Máš ich akurát.
- Netáraj, na pravej nohe mám o jeden viac.
- A ja ti vravím, že akurát. Tu máš moje okuliare, kukni.
Kukol. A verabože, prst zmizol. - Ja sprostý, skoro som sa skántril pre slabý zrak.
Žena si vzdychla. - Ale s dobrým zrakom keď uvidíš, kam ten svet smeruje... No neviem, neviem, ako dopadneš.
