Na jeho meno si už nespomeniem, pamätám si iba prezývku Vydra. Bol to najväčší pytliak v revíre.
Svojej vášni prepadol až k úplnému dnu. Pritom začínal ako bežný rybár, kupoval povolenky a chodil disciplinovane k vode. Bol samotár, predpokladám, že mu chvíľu trvalo, kým pochopil správanie sa rýb. Akurát, že jemu to trvalo kratšie ako ostatným. Možno aj preto, že sa musel narodiť s rybárstvom v krvi.
Časom zistil, že ryby majú z neho strach, že nie sú si pred ním isté. A on si začal byť istý sebou. Z lovu mal čoraz väčšiu radosť. Tie víťazstvá ho doslova ťahali za čižmy k vode. Voda bola jeho živel.
Najprv prišiel o prácu. O robotu prísť je jedna z najľahších vecí na svete. Nezastavilo ho to. Začal ryby predávať. Chytili ho, bol vylúčený z rybárskeho zväzu, prišiel o papiere. Na Vydru to neplatilo. Stále voda tiekla, stále v nej boli ryby.
Od určitej doby sa vracal do prázdneho bytu. Jeho ženu to prestalo baviť, zbalila si veci a nezabudla pritom na deti. Vydra si to silnejšie uvedomoval v zime, keď chodil na ryby zriedkavejšie. Prišiel o byt a spomienky na rodinu bledli, nemali sa o čo zachytiť.
Pridal sa k partii bezdomovcov. S Vydrom nehladovali. Ryby aj predávali. Do času, keď Vydra zomrel. Smrť mal ako pravý rybár. Opitý sa utopil v potoku, do ktorého ani kačky nechodili, lebo v nej bolo málo vody.
Neodsudzujem ho, aj keď škodil mnohým. Ruku na srdce. Z času na čas sa škodcom stane každý, už len preto, že neustále naráža človek na človeka a pokušenie je veľké.
Možno Vydra nebol iba škodcom ale aj znalcom ľudských duší a vedel o tom. Čo si ho pamätám, vždy sa usmieval. Asi sa medzi nami necítil osamelo.
