Správy sa šíria rôznymi kanálmi, ja ako doplnkový zdroj používam klasickú cestu. Hovorím jej správy z guľometu. Strieľa ich moja suseda.
Pri vymýšľaní prirovnania som sa nespotil. Dobre vie, ako na mňa tlačí nedostatok času a nepokojná povaha. Nechápem, ako dokáže v tom množstve udalostí hrabať a vyťahovať také, ktoré by ma upútali.
Suseda žurnalistiku neštudovala a ani nie je novinárkou na voľnej nohe. Ide o jednoduchú ženu, ktorá iba dostala svoje schopnosti do vienka. Je chorobne zvedavá. Ak by ju zatvorili na jeden deň, neprežila by to. Vlastná zvedavosť by u nej vyvolala kolaps. Treba jej však priznať, že si nič nevymýšľa a novinky nečíta. Chrlí to rovno z hlavy. Ako guľomet.
Z času na čas mám chuť dozvedieť sa, čo sa deje v meste. Stačí, aby som zastal pred bráničkou. V mihu naštartuje. Pozdrav vysloví pomaly, potom sa už stavidlá zdvihnú. Nechápem, ako sa môže v meste stať toľko udalostí. Vyzerá to tak, akoby ľudia nerobili nič iné, iba niečo spravili tak, že sa o to druhí zaujímajú.
- Na sídlisku sa zrútila nová škôlka. Nik našťastie nezomrel. Sedem detí je zranených. Há, a na konci mesta matka nedávala pozor, syn jej vbehol pod vlak. Už ju aj obvinili. A ten, čo má tri zlatníctva, veď viete o kom hovorím, už sa spratal do kože. Podali si ho. Rozstrieľali ho na cucky. Zrána sú vodiči najviac nepozorní, poviem vám. Dnes sa stali tri havárie. Dve smrteľné. Zranilo sa päť osôb. Na zimnom štadióne došlo k úniku čpavku...
- To všetko za jeden deň?
- No dovoľte, na nos by som vám predsa nevešala starinky.
Večer som si zapol televízor. Prepínal som z jednej televízie na druhú. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že v každej sedí suseda. Možno sa mi to iba zdá a vo svete sa okrem tragédii nič podstatné nedeje.
