Dokonca netvrdím, že aj každodenné. Môžem vám povedať, že na starú ženu na strome vôbec nie je príjemný pohľad. A tobôž, keď tá žena je vaša mama.
Opakuje sa to každý rok. Mama má v záhrade osem stromov, ktoré chce na jar ostrihať. Lenže je buď ešte veľká zima, alebo prší, záhrada je rozmočená, alebo voľačo iné. Čas beží a mama ho zvyčajne zastaví poznámkou, že si ich teda ostrihá sama. Predstava, že je v jej veku na strome, zaberá.
Priznávam, nik ma strihať stromy neučil a doteraz to neviem. Prvú som osekával jedinú hrušku. Snažil som sa. Tu som odstrihol, tu odrezal konár. A ešte tam a tam. Zachutilo. Blbec v akcii. Ale len do času, kým som nezistil, že z hrušky zostal iba metrový kýpeť.
To by dožralo aj koňa. Mama mi nožnice vytrhla z ruky, pridržal som jej rebrík a s mojou a sestrinou pomocou sa vyteperila do koruny. Vždy som na nej obdivoval, že oplývala nekonečnou energiou a bláznivými nápadmi.
Prišiel som na rad. Vybral som si susedný strom. Mama sedela v korune svojho a dirigovala ma. Dostával som viac pokarhaní ako pochvál. Na vine bola moja manuálna negramotnosť.
Urobili sme si aj prestávky. Zliezť dole bolo priveľmi vyčerpávajúce. Sedeli sme a rozprávali sa. Spomínali sme: na môjho otca, na jej rodičov, ako strihávali stromy oni, ako zabezpečovali rodinu, ako sa vedeli zabávať, čo sa im pritrafilo veselé.
Pod zadkom nás omínali konáre, ale my sme sa smiali, bolo nám príjemne, v konároch s nami odvisol aj čas. Na zem nás vyhnala až tma.
Stromy som nakoniec ostrihal tak, že na nich vyrastie nanajvýš lístie. Nevadí. Aj keď v korunách nebude ovocie, viem, že je v nich ukrytá cesta. K sebe. Tam sa nestratíme.
