Podľa mňa neexistuje človek, ktorý by vyslovene pohŕdal peniazmi, pracoval a odmietal za to odmenu, tak ako neexistuje človek, pre ktorého by sa peniaze stali všetkým, ktorý kvôli bankovkám a minciam zahodil rodinu, známych, odmieta komunikovať s neznámymi a pre ktorého jestvuje len tučné a ešte tučnejšie bankové konto.
Nachádzam sa niekde v strede škály túžby po peniazoch. Napriek tomu, že ma navštevujú v menšom počte voči vynaloženej snahe, necítim sa nešťastný.
Netvrdím, že mám s peniazmi starosti. Väčšina sa na mojom konte ani poriadne nezohreje, lebo svoj osud a cestu životom majú dopredu určenú trvalými príkazmi. Čarujem iba s malým zvyškom.
Minule som si kontroloval účet cez internet. Usmiala sa na mňa cifra, ktorá na mňa vyplazovala jazyk cez bankomat. Keď mi došlo, že sa to stalo v deň, keď som bol na hony vzdialený akémukoľvek bankomatu, zovrelo mi srdce a podlomilo kolená. I keď nešlo o veľkú sumu, veľkosť sumy je jeden z najrelevantneších pojmov, hneď si ma osedlala panika. S kozmickou rýchlosťou som zablokoval kartu.
Trochu sa mi uľavilo, no bolesť zo straty nezmizla. Utešoval som sa, že keby som bol bohatý, ten strach by bol primerane väčší. Aby som si urobil radosť, tak som si predstavoval strach veľmi bohatého človeka. A potom mi došlo, že i keď sa nemôžeme rovnať v obezite bankového konta, rovní sme si aspoň v strachu oň.
V najbližší pracovný deň som zašiel do banky, kde mi vysvetlili, že som si v strachu zle pozrel deň výberu peňazí z bankomatu.
Uľavilo sa mi. O peniaze som neprišiel. A teraz viem, že som bohatší o jeden strach, o ktorý vlastne ani nestojím.
