Pamätám si na knihu z vysokoškolského obdobia, o ktorú som prišiel a veľmi dlho ma to mrzelo. Bola to veľmi stará kniha, z dvadsiatych rokov minulého storočia. Snár. Bezcenný obsah, no pomáhal mi baliť dievčatá.
Vracal som sa z Košíc, noc naplnená výkladom snov ma vo vlaku uspala. Zobudil som sa až na stanici, kde som mal vystúpiť. Vyskočil som, schytil tašku a kniha odcestovala na hornej poličke. Už sa ku mne nikdy nevrátila.
Jasné, že som v živote postrácal veľmi veľa; hračky, kľúče, peniaze, doklady. O veci prídete, buď že ich zabudnete, alebo vám vypadnú z vrecka, alebo vám ich niekto ukradne. Takto môžete prísť o celoživotné úspory, auto, ľudia dokážu stratiť aj domov.
Ibaže nestrácame len veci. Veľmi ľahko prídeme o svoju nevinnosť. Cestovaním po živote strácame ilúzie, mnohí vieru v čestnosť, rovnosť, ba aj bratstvo. Tieto straty sa navracajú oveľa ťažšie ako pri zmiznutých veciach.
Možno niekomu to príde na smiech, lebo za najväčšiu stratu považujú smrť. V tomto prípade je jasné, že sa nikto neobjaví, aby na vás zamával rukou, v ktorej drží váš stratený život.
Občas si predstavujem, že by sa zriadili budovy pre Straty a nálezy. Ktovie, koľko ľudí by tam prišlo kvôli veciam, koľkí by hľadali stratené ideály a nevinnosť mladosti, alebo by sa chceli stretnúť s ľuďmi, s ktorými sa rozišli.
Mám trochu obavy, že by tam bolo nahlásených viac strát ako nálezov.
