Táto loď už od svojho vzniku neúnavne kráčala k nehynúcej sláve. Najprv si do nej zahryzli novinári. Keďže sa loď stratila, svedkov nezostalo veľa a aj tí po absolvovaní prirodzeného šoku videli udalosť rozdielne, otvorilo sa pole pôsobnosti pre šestákových spisovateľov. V neposlednom rade si svoju polievočku prihriali aj filmári.
Nemám rád filmy o Titanicu. Tiež ma neoslovujú knihy. Každý z tvorcov podával melodramatický príbeh pyšnej lode a jej pasažierov a to s jediným cieľom: vydojiť čo najviac sĺz, akoby ľudia, ktorí tam umierali, nemali vody viac ako plné zuby.
Bezpochyby to musela byť pre pasažierov a personál tragédia a to taká silná, že sa nedala prežiť. Pri ozajstne tragédii chýbajú slzy. Existuje len neznesiteľný pocit, keď od hrôzy zviera srdce.
Ľudia na ľudí rýchlo zabúdajú. No nie všetko sa stratí pod plachtou minulosti. Občas sa niečo zachová v podobe legendy, či metafory. Práve to ma na príbehu tejto lode priťahuje. Obraz, keď kapela vyhráva a loď sa potápa, no personál pasažierov ubezpečuje, že je všetko v poriadku, je silný. Nehrnú sa mi z neho slzy do očí, ani srdce nezviera. Iba pri ňom otváram ústa. Od údivu nad toľkým pokrytectvom a hlúposťou.
Sto rokov prejde od vzniku legendy o Titanicu. Je nesmrteľná, ba dokonca živá. Už o nej nemusíme čítať, či chodiť pozerať filmy. Titanic sa vynoril z dna oceánu. A nie jeden. Je ich čoraz viac.
Parlamenty usilovne vyhrávajú, vlády ubezpečujú, že majú všetko pod kontrolou. Ľudia si užívajú, aj keď jednotlivé lode majú vodu tesne pod palubou.
Sme jednoducho nepoučiteľní.
