Podľa mňa, každý máme ten svoj, i keď o ňom hneď nevieme. Nosíme ho v sebe dlhé roky, netušíme kde leží a ako sa volá. To miesto v sebe vysekávame prekážkami, úspechmi, sklamaniami, nádejami.
Keď som nasadol do auta, nemal som jasný cieľ, kam mám ísť. Iba som vedel, že odísť musím a na týždeň nechať všetko za sebou. Zamieril som do Polonín. Auto nemá jazyk, neprotirečí. Auto nemá vôľu, aby sa môjmu rozhodnutiu vzoprelo. Naozaj nebol pri mne nik, aby mi položil otázku, prečo práve tam.
Nepoznám nič krajšie, ako cestovanie, ktoré je vyzlečené zo stresu, premieňania peňazí na zážitky. Stačilo mi kvarteto, ktoré vyhrávalo jedinú skladbu a to plieskaním kolies o asfalt. Pri takejto jazde môžete stretnúť čas, ako stopuje vedľa cesty. Stopuje diskrétne, opačným smerom ako idete vy.
Bukovské vrchy vás pohltia do seba postupne. Nie je to žiadna otvorená tlama. Čím ďalej za sebou nechávate civilizovaný svet, tým sú strmšie a tajomnejšie. Samozrejme, že civilizácia sa neutopí vo vodnej nádrží Starina. Musíme si priznať, že je už všade. Ibaže v Poloninách ťahá stále za kratší koniec.
Nová Sedlica je najvýchodnejšia obec na Slovensku a môj koniec sveta, o ktorom som stále neušil, že existuje. Ďalej sa autom ísť nedalo, vracať sa som nemal najmenšiu chuť. Našiel som si ubytovanie. Pôvodne na jednu noc.
V Poloninách neplatia vaše rozhodnutia. To som zistil čoskoro. Cítite v sebe tajomnosť vrchov okolo seba, ich silu a aj štipku magickosti. Tie kopce sú ako kliešte, zovrú vás a ešte aj vyzlečú. Z uponáhľanosti, hádok, netrápi vás podvyživené bankové konto, pravidelná stolica domácej a zahraničnej politiky.
Ocitol som sa v beztiažovom stave. Dni som napĺňal rozhovormi v krčme, vyplazený rusínsky jazyk sa zo dňa na deň zmenšoval, každé ráno som sedel pri obecnom rybníku, kde sme s rybami viedli boj v úplnej tichosti. Aj mobil sa diskrétne vybil. Našiel som ho až pri odchode. Nohy ma zaviedli na lúku Medovej baby, už viem, že výstup na Riabu skalu si dá zaplatiť dychom a zvyškami síl. Stužický prales mi pripomenul rozprávky a detstvo.
Na Kremenec, kde je uzol z poľskej, ukrajinskej a slovenskej hranice, som však nevystúpil. Možno preto, že nie som turista. Možno preto, že už vo mne klíčilo rozhodnutie, opäť sa tu vrátiť.
Na konci týždňa sa všetko pokazilo. Sedel som v krčme a niekto dostal debilný nápad a zapol televízor. Všetko čo som zanechal tak ďaleko, odrazu sedelo medzi nami a mne zhorkli sliny v ústach.
Pobalil som si veci a vyrazil domov. Až po hodnej chvíli som si uvedomil, že som si zabudol terénne topánky. Nevrátil som sa po ne. Počkajú, nik ich tam nevezme.
Moje topánky patria do môjho konca sveta.
