Mne sa to stalo už viackrát. Trochu som meškal na jedno stretnutie, kde bolo viac ľudí, mnohých som poznal, no očami som snímal aj neznáme tváre. Došlo k zoznamovaniu, myšlienky ešte trpeli od nedostatku kyslíka, ako som sa ponáhľal, vysekaný úsmev na tvári, ruka vyletela sama od seba. Zachvela sa vo vzduchoprázdne a klesla k telu.
Pocit hanby tlačil pred sebou červenú vlnu, ktorá vyšplechla a zaliala mi tvár. Akosi mi uniklo, že si chcem potriasť pravicou s človekom, ktorý nemá ruku. Druhá strana to brala s nadhľadom, ja som tu situáciu nedokázal rozdýchať.
Neubránil som sa a pamäť sa zobudila z driemot. Hneď mi vyťahovala podobné situácie.
Bol som na školení. Ušlo sa mi miesto až kdesi vzadu, vedľa chlapa, ktorý prerývavo a nahlas dýchal. Chcel som situáciu nadľahčiť, naklonil som sa k nemu.
- Aj vy ste dobehli na poslednú chvíľu?
Chlap nepovedal nič, stále fučal a až cez prestávku som si všimol, že došľapuje na umelú nohu a nikam bežať nemôže.
Nikdy neviete, kde na vás trapas čaká. Bol som v Levoči na besede. Nechal som sa strhnúť a zvolal: - Vidíte, že na tom nie je nič zložité!
Poslucháči ma obdarili úsmevmi pod nevidomými očami.
Viem, sú nedorozumenia, ktoré pobavia, rozosmejú, no sú situácie, ktoré zatnú do živého a dokážu človeka aj rozčúliť.
Kráčal som po ulici a pred rohom, ktorý som spomínal na začiatku, ma zastavil anketár.
- Ak by sa tento mesiac konali voľby, zúčastnili by ste sa ich?
Slina zlosti mu vychrstla do tváre. - Nie, ja som už vyliečený.
Obaja sme odišli s dlhým nosom a trápnym pocitom. Darmo, nik nie je proti trápnostiam imúnny.
