Táto má svoje špecifiká. Vnímam ju ako reakciu na pretlak stresu z bežných dní. Keď sa ho naakumuje dostatok, úchylka sa prihlási o slovo a ja sa voči nej stávam bezmocným. Druhou zvláštnosťou je, že k úchylke potrebujem druhú osobu, výsostne ženského pohlavia a svadbu. Celé to popíšem na mojej poslednej akcii.
Úchylka zabúchala zvnútra na lebečnú kosť. V pamäti som pátral po žene nezaťaženej predsudkami a ktorá má veľkorysý zmysel pre zákutia života. Našiel som takú a zavolal jej. Po chvíľke váhania súhlasila. Dohodli sme sa, že sa po ňu v sobotu zastavím.
Za začiatku bola neistá, no rýchlo zapadla do svojej role. Na obrad sme trochu meškali, to hlavné nám však neušlo. Zuzka sa nechala tak strhnúť, že sa tlačila do autobusu so svadobčanmi. Chápal som to, chýbali jej skúsenosti. Na hostinu sme sa odviezli autom, človek v každej situácii potrebuje aj únikovú cestu.
Vysvetlil som jej, že tu je najrizikovejší moment celej akcie. Okamžite sme vyvolali zmätok, lenže ani jedna svadba nie je plavbou loďkou po pokojnej rieke, takže každý to bral ako samozrejmosť. Ušli sa nám stoličky na opačnom konci ako hlavný stôl.
Naučil som sa, že vnikať medzi svadobčanov sa musí po malých krokoch. Zuzka sa novou skúsenosťou tak nadchla, až som ju musel krotiť.
Postupne sme dostali najesť, vypiť, mohli sme si zatancovať, tlieskali sme mladomanželom, ľudia sa na nás usmievali, my na nich, s postupom času sa dôvernosti stupňovali. Prítomní nás objímali, bozkávali, oslovovali krstnými menami.
To je vlastne podhubie mojej úchylky. Cez obyčajné dni si človek musí dávať pozor na každom kroku, aby ho nepodviedli, neokradli, neponížili. Na svadbe je to presne naopak. Ľudia sú k sebe milí, doprajú sebe aj druhým, chcú byť veselí a darí sa im rozhadzovať dobrosrdečnosť. Tak prečo si to nedopriať?
Akurát ten posledný prípad bol iný. V prepracovanosti som si neuvedomil, že som sa nevkradol, ale bol som pozvaný. Ženil sa synovec.
