Vie o tom svoje aj môj veľmi dobrý kamarát Fero. Úctivosť sa mu vtisla do života nenápadne. Nedala o sebe vedieť, že nastúpila s ním a jeho manželkou do električky. Ferino len čo sa vteperil dnu, rozbehol sa k voľnému sedadlu. Sadol si, zakrochkal a zahľadel von oknom. Po krátkej chvíli, električka sa ešte ani nepohla, si s hrôzou všimol, ako sa svet nielen za oknom, ale aj v električke zatriasol. Prvé mu napadlo zemetrasenie. Až keď obrátil hlavu, zistil, že to si manželkina kabelka zastepovala na jeho hlave.
- Nemusíš ma tĺcť pred ľuďmi.
- Vypadni, vlastnú manželku necháš, aby sa jej na nohách kotili kŕčové žily.
Fero vždy vedel, kedy sa nesmie dvíhať na zadné. Zdvihol sa radšej na vlastné predné. Manželka ihneď zaujala jeho miesto.
Môj kamarát bol presvedčený, že úctivosť sa už nažrala a dá im pokoj. Nie, jeho žena dostala vychovávaciu infekciu. Dlho netrvalo a mohla sa dať do vyučovania. Na najbližšej zastávke nastúpila pani. Postavila sa vedľa Ferina. Jeho manželka nelenila, vyskočila zo sedadla, na Fera hodila povýšený pohľad, na ženu úsmev a sladké slová.
- Nech sa páči, sadkajte si.
Žena neveriaco pozrela na Fera, jeho manželku, prázdne sedadlo a zvyšok električky. Sčervenela a vybuchla.
- Ty si stará koza, nie ja.
- Pani, iba som vám ponúkla miesto na sedenie.
- Ponúka sa starým, ja na to nie som odkázaná. Pomýlila si sa, ty si spolužiačka s hnedým uhlím.
- Hohó, tak urážať sa nenechám.
To boli posledné slová. Vytlačila ich bitka. Fero si sadol na voľné sedadlo. Aby zbytočne nezívalo prázdnotou. So ženou vystupovali až na piatej zastávke.
