V prvom rade mi ani nenapadlo, že cez víkend venovaný amonitom som si na skameneliny spomenul, až keď som sa vrátil domov. V druhom rade mi ani v najtemnejšom sne nezasvietilo, čo sa všetko vykľuje z vreca omámeného alkoholom.
Posilnený Jožko odmietal odísť na zastávku autobusu, ktorý nás mal zaviesť do Litmanovej. Chcel nám ukázať hereckú etudu z partizána. Keď sa vyrútil proti idúcemu autobusu, stuhla nám krv v žilách. V trme-vrme čo sa strhla, sme nik neocenili Jožkov výstup, ako si roztrhol košeľu a svetu obnažil nezarastenú hruď, pričom teatrálne zvolal: - No pasaran!
Od zaručenej nakladačky nás zachránil jeho prihlúply výraz. Tiež malá herecká etuda, ktorá nám zabezpečila odvoz až do dediny. Jožko v autobuse zaspal. Prišla prvá zastávka. Spal. Nezobudil sa ani na druhej. Keď autobus brzdil tretíkrát, otvoril iba jedno oko a okamžite vyštartoval. Museli sme za ním. Jozef neomylne mieril priamo do krčmy. A v dedine bol pritom prvýkrát.
Museli sme sa ešte ubytovať v majdane, sú to drevenice v kopcoch, kedysi v nich ľudia prespávali pri kosení. Vyšli sme pred krčmu a zistili, že Jozef sa nám stratil. Odišli sme bez neho. Keď sa ani po troch hodinách neukázal, museli sme sa do dediny vrátiť. V krčme trónil, domáci mu doslova zobali z ruky. Jedného mal zaveseného okolo krku.
- Môj veľký kamoš, meno mu neviem, - predstavil nám ho.
Bol to kamarát, lebo mu kupoval alkohol. Chcel byť kamarát aj s nami. Bránili sme sa, ale ovzdušie hustlo, všade lietal krik, spev, smiech, hlučná vrava. Po čase sme prišli na koreň ich kamarátstva. Paľo dopredu platil oldomáš. Jozef mu sľúbil, ba sa zaviazal, že mu porúbeme siahovicu dreva, čo mal na dvore, pričom pochybujem, že niekedy videl sekeru alebo poleno dreva.
Násilím sa nám ich podarilo došikovať k nešťastnému a neporušenému drevu. Paľo bol starý mládenec, žil v dome iba s osemdesiatročnou matkou. Tá ho v prvom rade vyhrešila a na nás vytiahla slivovicu, aby sme sa pred robotou posilnili.
My sme rúbali drevo, Jozef slivovicou seba. Keď bola fľaša prázdna, tak to vzdal a vyvalil sa na trávu s roztiahnutými rukami a nohami. Babka vyšla na dvor, niesla nám proviant. Zazrela Jozefa. Postavila sa nad neho, spľasla rukami, zjojkla a zvolala.
- Bože, chlope, ta ty umarty (mŕtvy).
Jožo ani v opitosti nestratil duchaprítomnosť. - Kdeže u Marty, ja som u vás.
V tom okamihu bolo po napätí. Zostala nám dobrá nálada, porúbaná siahovica dreva a celovíkendová opica pre Joža. Napriek tomu, keď sme sa vrátili, každému vykladal na akom fantastickom výlete bol. Robil túry po okolitých kopcoch, bil sa s medveďom a zadarmo prespával u Marty.
Taký bol náš kamarát Jozef.
