Priznávam, tieto patálie prešli cezo mňa ako vietor cez ucho ihly. Jednak nemám žiadne dieťa v pôrodnici, jednak mám televízor a rádio v záložni a o internete som počul len od chlapov v krčme. Napriek tomuto handicapu do mňa táto udalosť narazila priamo rohami v podobe telefonátu s manželkou môjho dobrého kamaráta Fera.
Fera som našiel vo vyšetrovacej cele. Sadol som si na stoličku, aj Fero sedel a medzi nami boli čerstvo natreté mreže.
– Ty hlupák, čo si to vyviedol? Prečo tie deti kradneš a ubližuješ im?
– Neubližujem, ale zachraňujem.
– Odtrhol si ich od prsníkov materí a zbavil domoviny.
– Nechápeš? Tie neviniatka ako prišli na svet, stratili ružovú víziu budúcnosti.
– Ako to ty môžeš vedieť?
– Pozri sa, trochu podrastú, začnú ich bolieť zuby, podrastú ešte viac, budú ich bolieť hlavy z učenia. A to je nič. Vyrastú celkom, zavesia sa na nich manželky, manželia, zamestnávatelia, vlastné deti, medzitým aj choroby. No fuj, život!
Chytil som sa za hlavu. – Fero, ty si ich vraždil?
– Nie, – zasmial sa. – Iba ukrýval.
– Si idiot! Myslíš, že ukryté budú žiť bezbolestne? – Triasol som mrežou. – Mali by ťa zavrieť.
Usmieval sa. – Nechápeš, nič nechápeš. Túto generáciu čaká odchod do dôchodku v deväťdesiatke. Úbohá vízia života.
Zaskočil ma. – V tom máš pravdu.
– Takto o nich štát nebude vedieť, kedy sa narodili a možno sa dôstojne dožijú zaslúženého dôchodku.
Čudný svet. Dieťa sa iba narodí a už má starostí s dôchodkom.
