Pre výčitky je typické, že prídu znenazdania, niekedy ich je menej, no zvyčajne sa zjavujú v hordách, nedajú sa chytiť, vrieskajú, bodajú a sekajú do človeka. Najmä do hrude a hlavy.
V noci som musel vstať a ísť. Keď som si ľahol do postele, a tvár si prikryl spánkom, tak sa na mňa vrhli. Vliezli pod tenkú kožu spánku a pustili sa do mňa. Až ma oblial pot a v tej tme som sa hanbil. Pripomenuli mi, že som už tri dni nebol pozrieť starú mamu. Bola to pravda, preto to bolelo.
Nezaberali ani argumenty, že mám veľa povinností, prácu, rodinu, musím zazimovať chatu, mame zrýľovať záhradu. Kdeže! Výčitky bodali presne.
Okolo babkinej sukne som sa motal odmalička, už vtedy bola nízkej postavy, ako som rástol, zmenšovala sa ešte viac. Bilo to do očí, keď išli s dedom do mesta, aj keď sa to stávalo zriedka. Smiešna dvojica. On pôsobil ako stĺp, ktorý sa kníše a ona ako betónová podpera pri ňom, aby sa nevyvrátil. Pre mňa neboli smiešni, pre mňa boli taká istota.
Už počujem, ako ma privíta s obvyklou výčitkou: Keď zaľahnem, ty mi ani vody nepodáš. A veru mal som za čo. Každý deň ma čakala pred školou, v čase, nečase, aby mi do aktovky vysypala desať rožkov. Len že by som nehladoval. Babke vďačím, že ma zasvätila do rozprávania, počúvania, snovania príbehov. Keď som mal finančné suchoty, kto ich nikdy nemal, nešiel som za rodičmi. Babka vždy pomohla. A nikdy pritom nezabudla dodať: Keď zaľahnem, ty mi ani vody nepodáš. Hanbil som sa. Ťažko sa mi zaspávalo.
Ráno som vstal, všetky povinnosti hodil za hlavu a ponáhľal sa k jej domu. Bol zamknutý, starý, strecha sa prepadávala, okenné rámy rozsušené a popraskané, okná špinavé, na prvý pohľad bolo vidno, že v ňom nik nebýva.
Došlo mi, že aj keď je babka pätnásť rokov mŕtva, stále je nezabudnutá. Koľko je však okolo nás živých a už zabudnutých.
