Večné pero. Dnes sa toto označenie nepoužíva. Vtedy som sa s mojím detským rozumom nazdával, že mi už bude fungovať na večné časy a nikdy inak. Rýchlo som však pochopil svoj omyl, rozdiel oproti atramentovému bol len vo frekvencii potreby meniť náplň.
Len tak medzi nami, to večné sa do mňa zapichlo. Do dnešného dňa mám čínske, ktoré ma sprevádzalo strednou i vysokou školou, ba aj v zamestnaní. Uprostred síce prasklo, no oblepil som ho páskou a funguje ďalej. Ktovie, možno je to posledné večné pero na svete.
Dnes už je taká nostalgia nezmyslom. Perá predsa nemajú žiadnu hodnotu. Keď pero prestane fungovať, zlomí sa, alebo vypíše, tak ho jednoducho zahodíme. Každý má v zásobe pier viac ako dosť.
Žijeme konzumnú dobu, spotreba má prioritu. Tá tlačí na ceny. Ceny padajú, veci strácajú hodnotu. Podľa mňa je to logické. Ľudia sa trápia menej. Niečo nefunguje, neposlúcha, zostarne? Preč s tým, obratom ruky si zabezpečím nové. Je jedno, či ide o mobil, topánky, auto, počítač, alebo to nešťastné pero.
Môj starý otec sa natrápil viac. Aj preto, že žil inú dobu. Z jeho života si aktívne pamätám posledných dvadsať rokov. Dedko za tie roky vymenil len pätoro topánok, troje nohavice a dve rádia. Nikdy nevymenil a tak mal vždy iba jednu motorku, večné pero a jedinú manželku.
Vedel oceniť, čo má hodnotu. A vydržalo mu to nadlho. Skoro večne. Do smrti určite.
