Toho roku mi napadlo, že by bolo fantastické, keby omylom vymazali z kalendára tento mesiac, alebo keby som ho celý prespal. Taká hlúpa predstava, ktorú v človeku prebúdza nechuť k nejakej činnosti. Viem sa vžiť do predstavy človeka, ktorý má napríklad nechuť k sexu. Taký človek sa vidí, ako nastupuje do autobusu, ktorý má šoférovať a privíta ho zborový pozdrav: - Ahoj, ocko!
Moje veľké upratovanie má korene v koncoročných sviatkoch. Aby som sa nevyhýbal tejto povinnosti, stanovil som si pevný dátum. Deň po ruských Vianociach.
Zvyčajne začnem stromčekom. Veľmi neochotne strkám do igelitového obalu tu ilúziu dokonalej rodinnej atmosféry. Ako každý rok, zopár ozdôb sa nechá radšej zničiť, akoby skončilo v škatuli. Povysávam za sebou všetky stopy a nastupuje druhá fáza.
Triedia sa darčeky a likvidujú obaly. Prešlo už dosť času, eufória opadla a my pomaly zisťujeme, že mnohé veci, ktoré v nás vyvolávali obdivné výkriky, netešia oči, srdce a nemajú ani praktické využitie. Buď sa pridajú k obalom, alebo putujú do pivnice. Na tú krátku dobu svoju úlohu splnili, tak čo.
Horšie je odstraňovať neporiadok po novoročnom vítaní. Až s hrôzou zisťujem, koľko sme nakúpili jedla a pijatiky. Akoby sa medzi ľuďmi rozbehla šepkavá propaganda o blížiacom sa konci sveta.
S pokrčeným nosom strkám nedojedené a pokazené potraviny do škatúľ. Do taktu cingajú prázdne fľaše. Odpadky vyzdobím konfetami a vypálenými obalmi z pyrotechniky. Potom to všetko poodnášam do kontajnerov.
Celkom na záver nezabudnem medzi odpadky prihodiť aj novoročné záväzky. Dávam si ich a nikdy nesplním. Len by mi zavadzali a plietli sa po svedomí.
