Väčšinou píšeme v čase Vianoc o Vianociach, v čase volieb o voľbách, v čase záplav o povodniach. Ja viem, že život sa nikdy nezastaví, ľudia aj pri takýchto ojedinelých okamihoch umierajú, alebo svojím novorodeneckým krikom krájajú ticho a napätie očakávania, prežívajú osobnú tragédiu, lebo sa im práve rozpadá manželstvo. Na svete je toho veľmi veľa, no Vianoce sú Vianoce, voľby sú voľby a povodne povodniami.
Nejde ani tak o spomínané udalosti, ako skôr o príjemný pocit spolupatričnosti. Všetci to robia, spravím to aj ja. Vtedy sa dostávame do stavu, akoby na nás natiahli uniformu. Stratíme síce trochu z individuality, ale na druhej strane sa stávame súčasťou celku, ktorý neustále narastá.
Je to povznášajúci pocit, cítiť okolo seba rovnaký dych, rovnaké nadšenie, spraviť dopredu rovnaký krok ako ostatní, alebo urobiť aj krok dozadu, vpravo, doľava, človek nemá pocit, že robí niečo chybné, lebo to robia všetci.
Netýka sa to len aktuálnych tém. Milujem nepísané módne trendy, to naše túžiace srdce, ktoré bije len preto, aby sme boli in. Napríklad nosenie slnečných okuliarov na temene hlavy bez ohľadu na počasie, ročné obdobie a dennú či nočnú hodinu. Hocikedy mám nutkanie postaviť sa na stoličku uprostred ulice, trochu prižmúriť oči, takto sa stratí ostrosť obrazu, postavy a tváre sa rozmažu, oproti horizontu sa črtajú iba temená a na nich okuliare. Masa okuliarov. No nádhera!
Alebo trend nosiť šály uviazané do uzla. Minule v jediných televíznych správach sa ukázali piati ľudia, aj keď boli v miestnosti, mali takto upravené šály. Nepamätám si, o čom hovorili, vymazali sa mi ich tváre a mená. Zostali iba šály.
Navzájom si pomáhame ako sa len dá. Vymýšľame si uniformy fotografické, telefonické, televíznych zábav, dovolenkových destinácii, masovej spotreby.
Čo si budeme nahovárať. V uniforme je fajn. Bez trápenia a snaženia sa náš život akosi sám od seba napĺňa. Túžba nosiť uniformu je v nás silno zakorenená.
Chcel som napísať o vianočných sviatkoch, no tuším mi pero utieklo niekam inam. Takto som si nedopatrením vyzliekol uniformu. Trasiem sa od zimy, no zohrievam sa predstavou, že niekto stojí na stoličke uprostred davu a medzi rozmazanými obličajmi zbadá môj, ktorý je ostrý a má aj nezameniteľné meno.
Nič však nie je stratené. Za chvíľu je tu Nový rok. Uniforma čaká na vešiaku. A tak ju spokojne vymením za svoju individualitu.
