Naozaj žijeme v čase kultu peňazí. Nech sa pozrieme doľava, doprava, dopredu, dozadu, hoci aj diagonálne, vtisnú sa do každého rozhovoru. Do každej analýzy. Do každej vízie. Do každého sľubu. Sú v každom vzťahu. Ich vôňu jednoducho cítime na každom kroku.
Veľmi sa mi páči, že už nie je hanbou priznať si pozitívny vzťah k peniazom. Niekomu sa nepáči, že iný má ich viac. Lenže ani všetci nie sme rovnako krásni, silní, múdri, zábavní. Rovnosť pravdepodobne neexistuje. Vo svete peňazí to platí stonásobne.
Je pravdou, že veci strácajú svoje dobré i zlé vlastnosti, menia sa na väčšiu či menšiu kôpku peňazí, ktoré nás za vec opustili. Je pravdou, že sa to netýka len vecí. I ľudia sú na tom podobne. Ich hodnota sa mení s množstvom peňazí, ktoré nesú na svojich pleciach.
Nik z nás nemôže prehliadať ich silu. S peniazmi ide všetko ľahšie. Zoberme si takého Rómea. Keby mal toľko peňazí, že by nimi prekryl všetky nedorozumenia a rozpory medzi Montekovcami a Capuletovcami, Júlia by sa nakoniec stala jeho manželkou. Jasné, kvôli tým peniazom by prišiel o miesto v literatúre a nestal by sa symbolom lásky. No mal by Júliu a jemu išlo v prvom rade o to.
Nedostatok peňazí je zdrojom vojen, revolúcii, vrážd a iných neprístojnosti. Aj preto sa snažíme preťahovať na svoju stranu čo najväčšiu kôpku peňazí. Niečo nás to stojí. Vzdáme sa voľného času, kvôli peniazom korigujeme niektoré zásady, opúšťame nevýnosné koníčky, nevenujeme sa rodine, usilovne triedime veci na prinášajúce peniaze a na veci, ktoré musia počkať a ktoré si doprajeme, až keď budeme mať tých peňazí dosť.
Starí Feničania ovládali zaklínadla, inak si neviem vysvetliť, prečo sa nám zdá, že je tých peňazí furt málo. Sme nepoučiteľní, lebo veríme, že akurát my ich budeme mať dosť, alebo aspoň tak akurát.
Peniaze majú aj negatíva. Najhoršie na nich je, že vedia byť neverné. V okamihu smrti nás s ľahkým srdcom opustia. Do posledného centu a práve vtedy by sme ich najviac potrebovali, aby nás vykúpili nazad do života. Ešte nikomu sa to nepodarilo, nech ich mal koľko chcel.
