Blížili sa k ním dvaja policajti. Pokojným, hojdavým krokom. Fero sa nedal vyviesť z rovnováhy a ďalej nadával z plných pľúc.
- Občan, nebuďte vulgárny.
- Nie som občan. Som Fero a budem, aby ste vedeli.
- Čo sa stalo?
- Nemôžem sa dostať do auta.
Policajt potiahol nosom a postupne vyskúšal všetky dvere. Nepovolili. Policajt si pohmkal.
- Je to v... hm.
- Fero, rob niečo, som už vyčerpaná.
Druhý policajt sa zaškeril. - Idú Vianoce, ľudia majú k sebe akosi bližšie.
Spod bundy vytiahol drôt. Strkal ho popri okne. Fero so ženou hľadeli v nemom úžase. Potom čosi cvaklo a dvere sa otvorili.
- Nech sa páči, nastúpte si.
Ferovci nahádzali balíky a potom aj seba. Policajti im zakývali a hojdavým krokom sa pobrali preč. Nie ďaleko. Vrátili sa.
- Čo je?
- Musel som pri nakupovaní stratiť kľúč.
Policajti pokrútili hlavami, jeden sa zohol, prestrihol drôtiky od zapaľovania, zapojil ich nakrátko a auto naskočilo. Dvere buchli, za sklom usmiaty Fero a jeho šťastná žena zakývali strážcom zákona a konečne odfujazdili. Policajti nahodili ten svoj pokojný, hojdavý krok.
Ferova žena sa ozvala až za mestom. - Fuj, Fero, ty máš teda nervy.
Fero sa zaškeril. - Keby len nervy, ale aj hlavičku. Tešíš sa z nového autíčka?
- Veľmi. Najkrajší darček. - Potom posmutnela. - Lenže dokedy?
- Nad tým si hlavu nelám.
- Ako nemám. Jedného dňa budem bez auta a manžela.
- Nerozumiem.
- Auto vrátia majiteľovi a teba strčia do basy.
- Mňa? Nie je dôvod. Hádam policajtov. Ja som iba šoféroval.
- Ešte že cez Vianoce majú ľudia k sebe bližšie, - zasnene poznamenala Ferova polovička.
