Pred pätnástimi rokmi mi odišla do sveta duchov babka. Bola mi starou mamou skoro štyridsať rokov. Nedávno sa mi pripomenula a to tak, že sa usadila v mojej hlave. Možno to bolo tým, že som sa dostal do životnej etapy, v ktorej si potrebujem ujasniť zmysel života.
Roky prežité so starými rodičmi patria k najkrajším, ktoré som si zo života odtrhol. Spomenul som si na babkine slová, ako mi rozprávala, keď sa ona stretla s duchom svojej mamy. Vtedy som sa nad jej rečami usmieval. Teraz som tomu potreboval veriť. Tak mi napadlo, že si vyvolám jej ducha.
Babka stretla svoju mamu za domom, ráno o piatej cestou do kostola. Babka mi opisovala, že hneď vedela, že je to duch, ale vôbec sa nebála. Iba prešli okolo seba, no vtedy babka našla pokoj, ktorý jej vydržal až do smrti.
Nikomu som nič nepovedal a ráno o piatej som stál za domom, v ktorom babka žila. Niekoľkokrát som prešiel opísanú cestu. A nič. Skúsil som to aj na druhé ráno. Nedalo mi to pokoja, aj keď som bol nevyspatý a hanbil som sa aj vlastných topánok. Skúšal som kráčať pomaly. Pri chôdzi som sa kýval zo strany na stranu ako ona. Bola nižšia, nosila skladané sukne, šatku stiahnutú do tváre. Celý život si nestrihala vlasy. Ukrývala ich stočené do drdola.
Keď som chodil na strednú školu, cestou z kostola ma vyčkávala, aby mi naplnila aktovku desiatimi rožkami. Mojou desiatou. Každučký deň.
Pamätám si, ako som sa chcel voziť na dedkovej motorke. Celá rodina protestovala, iba babka sa postavila na moju stranu. Motorka, ktorá dedkovi bezchybne slúžila desať rokov, v mojich rukách dodýchala do mesiaca.
Pamätám si každé prázdniny. Babka vyvárala pre všetky vnúčatá. Spotená, šťastná a my okolo starého stola na dvore. Na strednej škole som si odsadol na opačný koniec, aby, nedajbože, nezacítila cigaretový dym.
Pamätám si, že ani jeden týždeň som neodišiel na vysokú školu bez toho, aby som nepresedel nedeľu s babkou a dedkom. Rozprávali mi o svojom živote dopodrobna a dookola. A ja som sa nemohol toho rozprávania nabažiť.
Pamätám si tiež, ako mi hovorila, že je zvedavá, či jej podám aspoň pohár vody, keď už nebude vládať.
Prestal som zrána chodiť k jej domu. Už viem, o čom hovorila a prečo našla pokoj, ktorý jej vydržal do smrti. Ďakujem, babka.
