Ja som sa v jednej ocitol. Nie sám, to dá rozum, to by nebola ani zápcha. Ocitlo sa nás tam strašne veľa a ako ináč, nemohol tam chýbať ani môj dobrý kamarát Fero. A nebol odo mňa ďaleko. Sedel na vedľajšom sedadle.
Aby som na zápchy iba nenadával, pokúsim sa na nich nájsť niečo pozitívne. To sa musí človek trochu v zápche pohrabať, pozitíva z nej nevykukujú ako koly, no keď sa chce, veru sa aj nájde. Aspoň jedno. V zápche sa človek necíti osamelý. Ľudia majú v takejto situácii k sebe tak blízko, až strácajú súkromie. Možno aj preto rýchlo znervóznejú. Nie sú na tesnú prítomnosť iných zvyknutí.
Do našej zápchy sme sa dostali čisto náhodne. Môžem aj prisahať, že sme ju nevyhľadávali, ani sme sa do nej nehnali. Viezli sme sa po diaľnici, autá pred nami, autá za nami a vo vlasoch vietor. Zrazu však autá pred nami, i za nami boli, len ten vietor vo vlasoch sa stratil. To sa nám nepáčilo. No horšie ešte len prichádzalo. Pocítili sme až fyzický odpor, keď sa začali kapoty o seba dotýkať. A k tomu sa pridružil pach, niektoré autá dokážu poriadne smrdieť.
Stáli sme, alebo sa vliekli z kolesa na koleso a tak bol čas obzerať si ľudí. Fero na nich kašľal, neustále telefonoval. S pribúdajúcim časom narastala nervozita. Ľudia zlostne vykrikovali a vytrubovali. Odtrhla sa klaksónová lavína. Aj naše auto sa zapojilo do tej hystérie.
Atmosféra hustla, ľudia boli nevrlí a jediný v tom dave, kto nebol nahnevaný, tak to bol náš Fero. Telefonoval a usmieval sa. Odviazal som z reťaze zvedavosť a nahuckal ju na Fera. V zuboch mi priniesla informáciu. Fero odišiel od ženy, aby navštívil milenku. Telefonoval raz s jednou, raz s druhou. Šťastným ho robilo, že ho obe očakávali a strachovali sa, že sa ešte neukázal.
To ma vykoľajilo. Dokonca až tak, že som si nevšimol, kedy sa zápcha uvoľnila. Len odrazu zavládlo ticho. Široko - ďaleko žiadne auto a my sme furt stáli na mieste.
Fero sa totiž nevedel rozhodnúť, či sa ma vrátiť k manželke, alebo má ísť za milenkou. On vám dostal citovú zápchu.
