Dovolenka mi prebehla podľa plánov, no ku koncu ju pokazili búrky. Nedal som si pokaziť náladu a cestu domov som si vychutnával napriek dažďu. Neviem, ako to vnímate vy, no za dažďa, hmly alebo tmy mávam v aute trochu stiesnený pocit. Možno je to spôsobené slabšou viditeľnosťou, možno tým, že sa mi zdá, akoby som sa pohyboval v inej krajine alebo dokonca v inom čase.
Je to iba taký pocit, no ten sa umocnil za Spišskou Belou. Zdalo sa mi, že som stratil schopnosť ovládať auto. Za tancujúcimi stieračmi išla cesta rovno. Aj rozum mi hovoril, aby som sa držal stredovej čiary. No predné kolesá na to zvysoka kašľali a húdli si svoju pesničku. Dokonca vytvorili trio s mojimi rukami a nohami. Koncert ukončili na nádvorí kaštieľa v Strážkach.
Musel som sa zasmiať. Neboli v tom žiadne čarovné sily okrem sily Mednyánszkeho obrazov. Naozaj som nemal v pláne sa tu zastaviť, pretože som tu bol veľakrát.
Nie som horlivý návštevník historických budov a ani stálych či príležitostných výstav maliarov. Myslím si, že potykať si s obrazmi chce aj trošku šťastia; aby pri prvej návšteve bolo málo ľudí, najlepšie by bolo, keby ste tam boli sami, alebo len s človekom, na ktorom vám záleží a keby ste natrafili na sprievodkyňu, ktorá je príjemná, ktorá vám nesype informácie na hlavu ako z prúteného koša, ale ktorá vám históriu a dielo doslova maľuje slovami.
Nevymýšľam si, mne sa to už stalo. Do kaštieľa chodím nie pre životopis budovy, neohurujú ma peripetie poslednej barónky Margity Czobelovej, dokonca ani nestojím o detaily zo života Ladislava Mednyánszkeho; kto boli jeho rodičia, kde sa učil maľovať, kde všade mal ateliéry, kto ho v tvorbe ovplyvnil, jeho vzťah k Strážkam a ľuďom, jeho sexuálna orientácia.
Do kaštieľa chodím za piatimi obrazmi (Napájadlo s havranmi, Nad hrobom, Zimná noc, postava na moste, Smrť starca, Koniec života).
Tmavá paleta obrazov mi rozpráva nielen o jeho vzťahu k otcovi, o zaujatí obyčajnými ľuďmi, o očarení z pekných mužov, o utrpení vo vojne, jeho obrazy dokážu viac. Našepkávajú, že tajomstvo života je ukryté kdesi inde, ako si to nahovárame.
Neukazuje to priamo. Človek pozerá na jeho obrazy a to poznanie si doňho sadne a potom si ho jednoducho odnesie. Lenže ľudia sú neporiadni a časom to poznanie zašantročia.
Ale je tu vždy možnosť vrátiť sa a to tajomstvo života odniesť v sebe nanovo.
