Žijeme v ilúzii

Je to sila zvyku. K vode bez udice si nejdem ani topánky očistiť. Na potulkách za rybami poznám hádam všetky zákutia Hornádu. Zastavil som na moste, ktorý spája mesto Spišské Vlachy s miestnou časťou Okolie.Stál som na tom moste ako prikovaný. Hornád sa tu vždy ukazoval do krásy. V nespočetných meandroch. Teraz sa údolná niva stratila. Nebolo nič vidieť, iba tony kalnej vody. Z tej masy mi na zátylku postavilo do pozoru všetky chĺpky, dokonca i tie, ktoré odumierali na starobu. Voda neprúdila. Mal som pocit, že vyviera rovno z útrob Zeme.Ľudia sú presvedčení, že nad vodou zvíťazia reguláciou koryta. Ľudia si veria. Vyrubujú lesy, menia tvár krajiny. Veria, že vytvárajú nový a lepší svet. Ľudia si privlastnili božské atribúty. Nazdávajú sa, že keď dajú život, môžu ho aj vziať. Či vo vojne alebo mieri.Tam, na moste, som pochopil, že žijeme v ilúzii. Myslíme si, že dlhým vývojom sme sa vytiahli do dokonalosti. Že ovládame svet. Lenže svet si pokojne existuje a z času na čas otvorí privreté oči, aby nám ukázal, kto má nad kým moc. Sme jednoducho nepoučiteľní.