Jeho žena stála predo mnou a trvalo na tom, že je to pravda. Keď videla, že jej neverím, zaviedla ma na políciu. Neklamala. Fero mal bledú tvár, no musím priznať, že mreže mu pristali.
- Fero, na čo sú ti bicykle?
- Predsa ich potrebujem. Šak inak by som ich nekradol.
- Tak si nejaký kúp, - oboril sa naňho policajt.
- Má pravdu, - pridal som sa. - Nemusíš kradnúť.
- Nemám peniaze. Som alkoholik nie cyklista.
- Nerozumiem.
- Ani ja, - pomáhal som policajtovi dozvedieť sa pravdu.
- Mňa bicykle nevzrušujú.
- Tak prečo ich kradneš! - zreval som.
- A tak veľa.
Fero sa zľakol. - Pomaly, mládenci. Veľkokrádež mi neprišijete, to teda nie. Vždy som si vzal iba jeden.
Objal som ho. - Ferko, vieš sa ty vôbec bicyklovať?
- Neviem, to je pravda. Lenže ja ho ukradnem, len keď idem do krčmy. Každý deň jeden.
- Há, - zrúkol naňho svedomitý policajt. - Bude aj pokuta za jazdu pod vplyvom alkoholu.
- Nevozím, tlačím.
Z Ferových odpovedí som dobre že nevyliezol z vlastnej kože. - Nepredávaš ich, že nie? - zavrtel hlavou. - Ani do zálohy neputujú. - Zavrtel hlavou. - Tak... Tak ja už neviem.
- Keď poviem pravdu, nič mi nespravíte? A ani sa mi nebudete smiať?
- Nie, len hovor.
Šepkal. Naozaj sa hanbil. - Kradnem ich cestou do krčmy. Som alkoholik. Zakaždým sa ožeriem ako prasa. Domov prichádzam triezvy, lebo opica ma furt vyvráti na zem.
- A bicykel ti je na čo?
- Nerád spím len tak. S bicyklom sa prikrývam.
