Svet ľudí je doslova vystavaný na zmenách. Na niektoré sa tešíme, túžime po nich, vyhľadávame, ale nájdu sa aj také, ktorým sa bránime.
Na začiatku som opáčil ročné obdobia. Niekto má rád jeseň, iný jar. Väčšina ľudí miluje leto. Títo sa nevedia dočkať, kedy zima skončí. Neviem si predstaviť, žeby sme žili v jednom ročnom období. Túžba po zmene, ktorú máme v sebe, by nás robila nešťastnými.
Ľudský život je skladačka zmien, ktoré na seba nadväzujú ako dielce lega. Meníme sa z detí na dospelých, zmeníme rozsah našich vedomostí. Sme dospelí, ale už nechceme byť slobodní. Byť bezdetnými nám nevyhovuje, tak ako nám po čase lezie na nervy omyl, ktorý sme spravili pri výbere spoločníka na ceste životom.
Nájdeme si prácu, ktorá nás uspokojuje, teší, napĺňa. Prejde nejaká doba a už nám v hrudi klepe nepokoj. Vrčí, hryzie, dožaduje sa zmeny. A my meníme zamestnanie, meníme adresu bydliska, ruka v ruke s tým byt či dom a v závese aj okruh známych.
V menej radikálnej forme sa mení aj náš pohľad na ľudí, vzťahy, morálku, prehadzujeme rebríček hodnôt. Deje sa to v dlhšom časovom úseku, ale furt je to zmena.
Mám podozrenie, že ľudia si dávajú mená, okrem iného aj preto, aby mohli pomenovať súhrn určitých zmien. Milan Čarňanský? Jáj, tak ten mal v živote šťastie, stalo sa mu to a to, mal smolu s tým a tým, vtedy bol taký a teraz zasa taký, a podobne.
Myslím si, že ľudia pociťujú až existenčnú potrebu po zmenách. V posledných rokoch chodím na pohreby častejšie ako v rokoch detstva, čo je dosť prirodzené. Lúčim sa s nebožtíkom a nedá mi nerozmýšľať nad zmenami. Na konci siahame po takej, ktorej sme sa celý život vyhýbali.