Žena, ktorú som takto dosť nečakane spoznal, sa volá Júlia Dacelová, rodená Holubová. Aby nedošlo k omylu, nezoznámil som sa s ňou preto, že by bola mladá a atraktívna. Nie, práve naopak, prekročila osemdesiatku a už ten vek sľuboval, že mi bude mať čo ponúknuť.
Dacelová pred dvanástimi rokmi ovdovela. Odvtedy žila v jednoizbovom byte sama. Ako všetci starí ľudia lipla na veciach, ktoré už boli ošúchané, mnohé nefungovali, lenže jej pripomínali roky, keď bola mladšia a možno aj šťastnejšia. Musím podotknúť, že rada nosila skladané sukne, spodničky a oblečenie pestrých farieb. Akurát čo si kupovala čierne zimníky.
Porodila štyri detí, no jedno jej zomrelo. Tragicky. Zrazilo ho auto. Celý život sa so stratou syna vyrovnávala. Neustále o ňom hovorila. Určite s manželom, písala o ňom deťom a spomínala ho aj v rozhovoroch so susedmi.
Deti sa jej rozutekali do sveta. Jedna dcéra sa vydala do Prahy, druhá žije v Kyjeve. Syn si našiel robotu v Írsku, už desať rokov sa neukázal na Slovensku.
Dacelová si celý život vyvárala sama. Muž ju naučil zbožňovať múčne jedlá. Haluškovač už nemal ani rúčku.
O jej živote by som mohol vedieť aj viac, niečo som si musel vymyslieť, a len preto, že sa smetiari objavili tak skoro. Oblečenie, posteľná bielizeň, starý riad, pokazený vysávač, listy a dokumenty nahádzali do auta a odfrčali. Odviezli nepotrebné veci.
Veru, človek aj keď zomrie, ešte chvíľu žije. Pri smetných nádobách. A keď už nebude ani tam, až vtedy nastáva definitívny koniec.
