Mnoho ľudí vycítilo, že dochádza k čisteniu Augiášovho chlieva, preto sa nás tak veľa vrhlo do volieb. Aby som nezanikol v tom dave, bolo mi jasné, že v prvom rade musím upútať.
Stranu som vybudoval na téze: v predvolebnom boji všetci len sľubujú a útočia jeden na druhého. V tom je vlastne kameň politickej nestability na Slovensku. Ja som išiel na to z druhej strany a predvolebnú rétoriku postavil na povolebnom politickom realizme.
Na základe toho nepotrebujem širokú stranícku základňu, nepotrebujem milióny na kampaň, nepotrebujem získať známe tváre zo spoločenského života. Jediné čo potrebujem je ťahúň. A takého som našiel.
Sused. Je starý, o nič sa nezaujíma a svojím životom dokonale zapadol do mojej teórie. Štyridsať rokov žil v socializme, ľavicové otázky mu teda neboli cudzie. Po rodičoch je kresťanom, v rodnom liste ma zapísanú slovenskú národnosť, a to aj napriek tomu, že po druhej svetovej vojne žil desať rokov na maďarskom pomedzí. Vychoval štyri deti, ktoré mu pravidelne brali dôchodok, ešte ho aj pritom tĺkli a nadávali, no on to bral ako súčasť života, čo naznačuje vplyvy liberalizmu v jeho výchovných metódach. Od narodenia je pravičiar, všetko robí pravou rukou. A má deväťdesiat deväť rokov.
Naozaj je to ťahúň, s ktorým vytvorím koalíciu s kýmkoľvek. Musíme si povedať na rovinu, že v koalíciách nejde o názory, vždy ide o korytá. A o tomto je, priatelia.
Všetko vyzeralo tak nádejne, no sused ma podrazil. Zomrel pred voľbami. A s ním zomrela aj moja nádej na poriadne koryto.
Na pamiatku mojich politických ambícii si kúpim aspoň malé, drevené.
