Môj dobrý kamarát Fero je nešika od narodenia. Zmieril sa s tým. Aj jeho rodina a priatelia sa s tou skutočnosťou vyrovnali. Fero plánoval, že aj zomrie s nálepkou nešikovný a s prezývkou Chmuľo. No jeho osud zmenili práve televízie.
V ľuďoch sa zvyknú prebúdzať rôzne pudy: sexuálny, sebazáchovy a podobne. Fera rozhýbalo rozhodnutie, že aj v ňom musí niečo byť. A tento pud sebarealizácie ho vyhnal na opustené miesto (povala ich rodinného domu), kde osamote dumkal a vyťahoval zo seba všeličo možné, dúfajúc, že sa tam nájde aj nejaký talent.
Skoro ma položilo, keď sa ukázal na televíznej obrazovke. Spoznal som ho hneď. Fera si nemožno pomýliť s nikým. Nanajvýš s gibonom, ale gibon nekokce po slovensky.
Ferino na porotu zhurta vytiahol svoje číslo. Vraj uspí celú sálu. Začal tým, že stál nehybne a bol ticho. Dlho sa nič nedialo, iba hodiny tikali. Neskôr sa k ním pridalo pochrapkávanie divákov. Za tým odkväcla jedna hlava porotcu, potom druhá. Zaspali osvetľovači, vedúci prenosového voza a keď obrazovku pohltila tma, aj diváci pri televíznych obrazovkách.
Fero nepostúpil. Ale nevyzeral, že ho to trápi. Tvrdil, že aj tak ukázal svetu svoj talent. Kým všetci v sále spali, vybielil im peňaženky. To vraj bola pointa jeho vystúpenia. Takže ho už nevoláme Chmuľo, už dostal prezývku Prachatý Fero.
