Ako som míňal peniaze

Prehral som a tak sme sa vybrali míňať peniaze. – Chcem ísť do Popradu. Tam je lepší výber ako v Spišskej Novej Vsi.Bolo to prvé z dlhého radu chcem. Nepomohol ani argument, že má osemnásť rokov a slovo chcem nepatrí do jej slovníka. V Poprade som nebol dlhšiu dobu, ale netuším, či sa mesto zmenilo, ktoré domy opravili, ktoré postavili, čo nové pribudlo na námestí. Pred očami sa mi mihali vchody do obchodov a cenovky.Mal som dosť času premýšľať, ako to vlastne v živote funguje. Obchody boli plné ľudí, ktorí možno tak ako ja celý mesiac pracujú, mesiac to je v priemere stosedemdesiat hodín oddávania sa činnosti, z ktorej vytrasieme bankovky, ktoré teraz driemu v peňaženke. A všetci títo ľudia bez reptania prídu do obchodu a v neporovnateľne kratšom okamihu ako peniaze nadobudli, o ne prídu.- Čo si si vybrala?- Čižmy.- Načo čižmy?- Otec, ide zima.- Ktoré?- Tieto.Asi ju zaujali farbou, tvarom, či materiálom. Mňa cenovkou. – Vyber si iné.- Nie, ja chcem tieto. Chcem ich, čo to nechápeš?Chápal som, lebo sme ich kúpili. I ďalšie nákupy sa niesli v podobnom duchu. Výber, krátka výmena názorov, slovo chcem a odišli sme tučnejší o nový balíček. Naše putovanie Popradom sme zakončili pred obchodným domom. - Chcem si kúpiť rožky, som hladný.Kúpili sme. Bez výmeny názorov. A vyšli na ulicu. Dcéra mi hodila do tváre posledný nákup s posledným chcem, na ktorý nepoužila moje peniaze.Cestou domov poznamenala. – A máme to za sebou. Toľko vecí! Z čoho máš najväčšiu radosť?- Z Notabene, ktorý si nám kúpila zo svojho vreckového.- Myslíš, že to tej bezdomovkyni pomôže?- Možno, - povedal som a pomyslel si: Určite by jej viac prospeli všetky naše balíčky, čo sme mali so sebou. Ale to chce asi čas.