Hlúposti, ktoré mi napadli cestou vlakom

Odrazu som videl kupé, v ktorom som sa viezol, úplne inak. Pri cestovaní vlakom sa nikdy nevezieme len s priateľmi či známymi. Nedobrovoľne sa ocitneme v spoločnosti ľudí, ktorých vôbec nepoznáme. Cestovaním sa stávame súčasťou novovzniknutej komunity, ktorej životnosť je obmedzená stanicami na trase.Neexistuje zákonitosť vzniku takýchto komunít, okrem jednej: nutnosť cestovať. Existujú rôzne formy existencie takýchto spoločenstiev. Avšak i pri najdružnejších jednotlivci nepreniknú do existencie ostatných.A tak mi napadol paradox cestovania. Sme v spoločnosti ľudí, ktorých sme si slobodne nevybrali.V bežnom živote sú medziľudské vzťahy determinované slobodou jednotlivca. Znie to protirečivo, ale práve miera slobody nás oslobodzuje od ľudskej vzájomnosti. Môžeme predpokladať, že to prebieha v priamej úmere. Čím viac slobody máme, tým sa jeden od druhého viac vzdiaľujeme.A tak medzi ľuďmi vyrastajú ploty a zábrany. Zaujímavý je tiež moment, že tieto ploty a zábrany majú uplatnenie viac, ak je stav v spoločnosti považovaný za slobodný. V časoch ohrozenia strácajú význam, akoby ľudia cítili potrebu byť jeden druhému nablízku.Na pozadí pocitu slobody funguje rozum. Chráni získaný priestor, ktorý vypĺňa egoizmom, bohatstvom na úkor medziľudských vzťahov. Týmto seba vysúvame do stredu vesmíru, stávame sa osamelými ostrovčekmi v hromade ľudí, ktorá sa volá spoločnosť. A túto osamelosť, či si to priznáme či nie, prekrývame silenými úsmevmi, honbou za kariérou, predvádzaním svojho bohatstva.A práve nedobrovoľným cestovaním s cudzími ľuďmi, keď sme sa zbavili kúska osobnej slobody, akoby sme sa v tom kupé jeden k druhému primkli. Možno. Neviem, či je to tak skutočne. Bolo horúco.