Ľudia v čase

Podvedome do mňa vnikal ich rozhovor. Občas som si ich premeral jedným okom. Tvárili sa spokojne a šťastne. Mali na to právo, veď okrem udržania zdravia iné povinnosti nemali. Asi si padli do oka, lebo sa rozvraveli. Začali nevinne, vlastne ako sa začínajú všetky rozhovory – o počasí.Kašľal som na počasie i na spolucestujúcich. Čítal som si. Odrazu som proti svojej vôli utekal od textu. Atmosféra v kupé sa zmenila na dusnú. Starí páni sa správali hlučne. Na chvíľu som bol prinútený knihu odložiť. Starí páni patrili k produktom našej doby a spoločnosti. Stáli na opačných stranách. Nielen v kupé. Bol to obrázok politického života zasadený do vlaku. Situáciu som poznal z novín a televízie, nuž som sa vrátil k rozčítanému textu. Darmo, poznanie z kníh robí život krajším.Ako ja, tak aj dedkovia prepadli svojej vášni. Ja som čítal a oni sa hádali. Nezostávalo mi nič iné, len nahlas deklamovať riadky, v ktorých som mal zabodnuté oči, aby som ich prekričal a pochopil obsah knihy. Po čase som to vzdal. Starci vyhrali. Pozeral som na nich s otvorenými ústami. Páni stratili stareckú dôstojnosť, tiež stratili zmysel pre mieru, úctu k sebe a okoliu. Jednoducho sa zakopali vo svojich pozíciách a ani jeden nechcel ustúpiť. Nenávideli sa na smrť.V takomto ovzduší sa nedalo čítať a ja keď nečítam, strácam radosť zo života. Aby som si ju prinavrátil, radšej som na najbližšej stanici vystúpil a počkal na nasledujúci vlak.