Ľudská láska (fejtón)

- Kamarát môj, som šťastný človek. Veľmi šťastný.- Aj keby si nepil?Pohŕdavo si ma premeral. – Somár! To nie z toho- A z čoho, Ferinko?- Z ľudskej lásky. Poteší ma obyčajná láska. Taká, čo je medzi ľuďmi v tej najčistejšej podobe.Pohladkal som ho po hlave a odpil si z jeho fľaše. – Ferinko, prosťáčik, trepeš. Nič nevieš o svete. Že si zasa predal televízor.Hodil po mne vypúlenými očami. – Ty storočný ostnatý drôt, čo má spoločné televízor s ľudskou láskou?- Tam ju môžeš vidieť obnaženú. U nás aj v cudzine. Je tam toľko lásky, až z nej tečie krv.Odul spodnú peru a na dôvažok zaštikútal. – V tom majú prsty politici. A ja som hovoril o ľuďoch. Takých, ako som ja, ty, hentá stará žena, tamtá slečna... Láska medzi nami žije.Fero od toľkej ľudskej lásky neprestal piť. Pil až tak, že mu sčervenela tvár a nakoniec s ním zakývalo. Spadol z lavičky, pričom si rozbil hlavu. Nemohol som ho nechať len tak. Keď sme spolu pili. Odviedol som ho na zastávku autobusu. A tu sa Ferove názory potvrdili. Ľudia ho ľutovali. Starí, mladí, ba aj deti. Mali oči plné sĺz a ústa plné pomoci. Bol som z nich dojatý. Až kým neprišiel autobus.A bolo po ľudskej láske. Všetci sa začali tlačiť dnu a na Fera nikto nepomyslel. Na chvíľu sa mi ho podarilo vtisnúť dnu, ale ľudskí ľudia ho vytlačili naspäť do môjho náručia.Autobus odišiel. My sme s Ferom zostali na zastávke. Posadil som ho na odpadkový kôš. Silne krvácal. Nechcel som si pošpiniť šaty. Sedel si v tom koši a ja som od neho odchádzal so srdcom plným ľudskej lásky.