Nadávanie na politikov

Najčastejšie a s chuťou nadávame v krčmách a v domácom prostredí. Občas sa nám to pritrafí i na pracovisku, zasiahne rovno na ulici pri náhodnom stretnutí so známym. Sú aj takí, čo si nadávaním krátia čas v čakárni u lekára, či na železničnej stanici.Zmapovať všetky príčiny, prečo to robíme v takom masovom meradle, asi sa mi nepodarí. Jedným z impulzov môže byť, že nám politika leží vyššie ako v žalúdku, niekde okolo srdca. Vo vyspelých štátoch je skôr okrajovou záležitosťou.Ďalším popudom môže byť, že politická kultúra u nás je ešte stále v plienkach. Priamym popudom pre naše hromženie na politickú elitu je spôsob, akým sa politici prezentujú. Verejne ich odsudzujeme nadávkami a pritom im tíško závidíme, čo všetko si môžu dovoliť.Zdá sa mi, že nemáme vôľu zmeniť ich správanie, skôr ako by sme si vystačili s reakciou: keď si to môžu dovoliť oni, prečo by som nemohol aj ja?Ako som už spomenul, tiež si rád a s chuťou zanadávam. Často nejde ani tak o politikov ako o odbúranie stresu z bežného dňa. Donedávna som to bral ako samozrejmosť a vôbec ma nezaujímalo, či tým niekomu neubližujem.Zamyslieť sa nad tým ma prinútila bezvýznamná príhoda na prechode cez chodcov. Predo mnou kráčali dvaja páni a nadávali na ministra Ruska, čo si to už dovoľuje, keď v Rakúsku bez mihnutia oka porušoval šialenou jazdou predpisy. Vášnivo nadávajúc prešli cez prechod. Na červenú. Vedome. Nevdojak som si spomenul na príslovie: v cudzom oku smietku vidí a vo vlastnom brvno prehliada.Nechcem sa vzdať tejto zvrátenej záľuby – nadávať na politikov. Ale už chcem nadávať s čistým svedomím. Bez brvna v oku. Tak sa snažím dodržiavať aj najbanálnejšie príkazy a zákazy. A funguje to. Teraz nadávam s väčšou noblesou.