O čom nikdy nenapíšem

- o prvom milovaní. Je to okamih, ktorým sa definitívne nedospelý stáva dospelým. Táto chvíľa je ako vstup do trinástej komnaty, je naplnená očakávaním, zvedavosťou a vzrušením, ktoré zatemňuje mozog. Vonkajšie vnemy sa menia na vnútorné pocity a keď to vyjde, človek sa na chvíľu cíti ako by získal ďalší rozmer. Ak to nevyjde, zo sklamania sa spamätáva dlhé roky. Nikdy o tom nenapíšem. Je to priveľmi intímne.- oslavnú ódu. Na čokoľvek. Nekritické vyzdvihovanie vecí či ľudí vždy v sebe nesie semienko klamstva. Nikto a nič nie je bez chýb. Oslavné ódy neznášajú slabosti. Preto nikdy nenapíšem niečo také. Oslavnými ódami sa ľudia zapredávajú.- o tom, ako som vraždil. Priznávam, je to vzrušujúca téma, ktorá je sama o sebe čítava. Dá sa o tom písať v detailoch a celok ako taký nestratí nič z napätia. A predsa, napriek lákavej vízii, nikdy o tom nenapíšem. Keďže som nikdy nikoho nezavraždil a neplánujem to ani do budúcna, celé písanie by bolo založené iba na dohadoch a predpokladoch. Načo písať o niečom, čo v sebe nenesie ani zrnko zovšeobecňujúcej pravdy?- o Cigánoch. Napriek dlhoročným a bohatým životným skúsenostiam. Tie skúsenosti nevyznievajú lichotivo. Pri určitých témach nezáleží na pravdivosti. Určité témy nesú na sebe biľag diskriminácie, rasizmu a xenofóbie bez ohľadu o čom sa tam píše. A tento biľag znemožňuje publikovať takéto texty. Preto o tom nikdy nenapíšem.- o... ďalšie o... nenapíšem. Práve som zistil, že moje nepísanie sa mení na písanie. A to som nemal v pláne.