Som kriminálnik

Stará babka v osemnástich rokoch ovdovela. Jej manžel zomrel v prvom roku I. svetovej vojny. Na krku jej zostali dve deti a veľký majetok po mužovi. Aby všetky roboty zvládla, musela si najať pomocníka. V povojnových rokoch bol veľký pohyb ľudí a s ľuďmi putovali aj choroby. Najprv ochorela a zomrela paholkova žena, rýchlo za ňou sa pobral aj on. Odrazu zostala bez pomocníka a pri stole mala o dvoch jedákov viac. Úrady hľadali nejakých príbuzných pre dve siroty. Deti zatiaľ žili v dome starej babky. Po nejakej dobe prišla obsielka, že deti musia do sirotinca. Stará babka im vysvetlila, čo ich čaká. Deti plakali a nechceli opustiť človeka, ktorého poznali a ktorý im neubližoval. A tak si ich stará babka nechala. Potom prišla prvá úradná výzva. Podkúrila ňou v peci. Aj s druhou. Podobne skončila i ďalšia. Ukázal sa notár. Zobrala naňho vidly. Štátna moc chce vždy ukázať svoju silu. Prišli žandári. Stará babka sa bez slova pustila i do nich. Premohli ju a eskortovali do väznice v Levoči. Zatvorená bola tri dni. Už im nikto nebránil vo výkone rozhodnutia.I teraz vidím tú drobnú starenku, jej vráskavú tvár a nevädzovo modré oči. Všetci pravnuci sme ju zbožňovali. Vyzerala presne ako filmová babička z rozprávky. O tejto etape svojho života mi rozprávala asi tri roky pred smrťou. Rozprávala to presne rovnako, ako keď hovorila o iných udalostiach zo svojho života: bez vzrušenia, bez príkras, bez chválenia. Presne takto vnímala aj život. Ako realistka. Aj nás sa to snažila naučiť.Niečo naučila, niečo nie. Ja na rozdiel od nej som vysoký a mám tmavohnedé očí. Takže výzor som nezdedil. Ide ešte o tú krv. Či v nej zostala kriminálna zložka: odvaha a vzdorovitosť. Neviem. Možno to zistia na hematológii. Musím tam zájsť.