Možno by sme akceptovali, že trochu napätia spestrí náš život. Lenže tajomstvo je tu zas a zas a každé ráno. A byť neustále v napätí, to unaví každého a únava zvíťazí a tak zmení ráno na obyčajný začiatok dňa. A nielen únava z napätia, ale aj hŕba povinností, ktoré na nás doliehajú, to všetko vplýva na naše nazeranie a keď otvoríme oči, len si vzdychneme a povieme: Je ráno, vstávaj. To zasa bude deň! Keby už bol večer.
Pozrime sa na to z druhej strany. Ráno zostane tehotné prísľubmi, ale bez tajomstva. Otvoríme oči a pred nami beží film dňa. Najprv urobím to a s takým výsledkom. Potom sa stane to a to. A zatým pôjdem tam, kde na mňa čaká... Bez tajomstva by sa ráno zmenilo na večer.
Keď sa ráno zobudíme s tajomstvom, tak zakaždým sa zobudíme a vykročíme do neistoty, ktorá sa v priebehu dňa mení na istotu: ideme do práce a naša obava sa potvrdila. Na stole leží výpoveď. Čaká nás skúška, zatvárame za sebou dvere a ešte stále nevieme, ako to dopadne. Máme na výber, vyhráme alebo prehráme. Skončíme iba pri jednej z týchto dvoch možností. Alebo. Ponáhľame sa, prechod cez cestu, záblesk auta, škrípanie bŕzd... Ak by sme to všetko vedeli ráno, tuším by sme sa pokúšali zmeniť beh sveta. A na to sme prislabí.
Našťastie sme do vienka dostali rána s tajomstvami dňa. Na nešťastie s ich narastajúcim počtom sa voči ním stávame odolnými. Rána sa menia na malé kocky, ktoré ukladáme vedľa seba a ony vytvárajú skladačku, ktorá sa postupne dopĺňa, až nás privedie k poslednej, ktorú položíme k ostatným a v tej chvíli ani netušíme, že je to skutočne posledné ráno s najväčším tajomstvom života hneď po našom narodení.
Možno si to stihneme uvedomiť, no zvyčajne je už neskoro. A je to len a len na našu škodu.
