Podvečerná rybačka

Vybral som sa na starý flek. Za tú dobu čo som tam nebol, sa nič nezmenilo. Akurát pribudli rybári. Bolo nás tam viac ako rýb. Nedal som sa odradiť, i keď ma pripravili o samotu. A ja ich.Nehodil som. Plavák sa usadil na hladine a zomrel. Ani sa nepohol. Na brehu som si urobil miesto, podoprel hlavu rukami a zahľadel sa do oblohy. Čakal som na absolútny pokoj, ktorý si na mňa zakaždým sadne.Aj by tak urobil, keby breh neožil. Nie výkrikmi doprevádzajúcimi úspešný zásek. Objavili sa traja chlapci z neďalekej dediny. Postupovali od rybára k rybárovi. Každý ich odohnal. Bol som posledný, tak pri mne zostali. Nemali už kam ísť. Teraz sme čakali štyria. Ryby ani plavák nebrali ohľad na rozšírené publikum.- Chytili ste niečo?- Nie.- A chceli by ste?- Ani neviem.- Tam kúsok ďalej je tiež dobré miesto.- Na plávanú potrebujem pokojnejšiu vodu.- Tam tečie voda pomaly.Takto sme sa dali do reči. Ryby nebrali, nechcel som chlapcov sklamať, nuž sme sa vybrali na nové miesto. Ďalej po prúde. Neklamali. Privítali nás vyhadzujúce sa jalce. Krásne kusy. Nahodil som. Na ryby, aj na chlapcov. Rozrozprávali sa. Za hodinu som vedel o nich všetko. Aj oni o mne. Akurát, že za tú hodinu nezabrala ani jedna ryba.Aj tak to bolo dobré miesto. Možno tým, že tam bola rieka pokojná, že tam bolo ticho, že podvečerné slnko lákalo jalce, aby sa zmenili na riečne tanečnice.- Už musíme domov.- Zmráka sa, choďte. Fajn miesto. Nikomu o ňom nehovorte.- Prídete aj zajtra?- Neviem. Ak nebudem mať iné povinnosti, hádam hej.- Máte telefón?- Nie, k životu ho nepotrebujem.- Škoda.- Prečo?- Mohli by ste zavolať a my by sme prišli.Prvýkrát v živote ma zamrzelo, že nemám telefón. Až keď odišli, som pochopil že rybárčenie nie je len o úlovkoch. V ten deň som si domov vlastne doniesol tri pekné kusy, ktoré vydržia dlhšie ako ryby. A hádam aj bez telefónu. Veď ľudia i ryby sa zvyknú vracať na tie isté miesta.