Ferove radosti (fejtón)

Prišlo mi ročné vyúčtovanie nájomného. Som človek, ktorý má panický strach, aby nikomu nebol nič dlžný. A keď som prevzal papier, videl som veľké mínus a za ním veľkú cifru. Aj srdce mi prestalo biť, aj som sa rozplakal. Ako malé dieťa. Keď som sa ako – tak upokojil, vošla do mňa zlosť. Tým zdrapom papiera ma oficiálne označkovali za neplatiča. Najprv som zmlátil manželku, potom zbil deti, odskočil si za frajerkou, ktorá si to tiež odskákala a keď už nik nebol po ruke, zavýjajúc som uháňal do Ferovho náručia. Hľadať porozumenie.Privítal ma, ako to len on vie, s úsmevom. Aj ma objal, aj chlácholil. – Nič si z toho nerob.- Akože nie?! – vybuchol som ako Černobyľ. – Urobili zo mňa nezodpovedného vagabunda. A ja taký nie som.- Zálohy si platil?- Boha, že áno. Načas a viac ako mi vymerali.Fero chvíľu zamyslene krútil hlavou. Potom mi ukázal svoje vyúčtovanie. Tiež tam mal veľké mínus a za ním veľkú cifru. Zvedavo som si ho obzeral. Stále sa usmieval.- Tebe... – a poklopal som si prstom po čele.- Nie, to tebe... – a pre zmenu klopal prstom po mojom čele on.Nechal som toho aj Fera a utekal na správcovskú firmu. A vtedy som pochopil, že Fero je kamarát do slnečných dní, aj do dažďa. Išiel so mnou. Ako opora.V správcovskej firme pracujú skúsení zamestnanci. Keď nás videli prichádzať, zamkli bránu a zatarasili dvere. Na budovu roztiahli transparent: Pre náhlu indispozíciu zatvorené. Až do vyrovnania nedoplatkov.Vyliezli sme po odkvapovej rúre na prvé poschodie a cez okno rovno k šéfovi. Tam nás čakal prepletenec zákonov a vyhlášok, z ktorého by zošaleli aj právni experti. Aby sa to nestalo aj nám, radšej sme sa vyparili.- Vidíš, je taká doba. Každý sa snaží z chudáka stiahnuť aj siedmu kožu.Nakoniec sme zaplatili. Ja so slzami v očiach, Fero s úsmevom.