Klavír (fejtón)

Hneď ako som vošiel k Ferovcom, mi došlo, že je to zrada. Stôl zízal prázdnotou. Zabolelo ma prázdne brucho. Nanešťastie sa aj šidlo hneď vykľulo z vreca.- Chcem predať klavír, - oznámil mi Fero.- Ja ho nechcem kúpiť, - ohradil som sa.- Nechápeš. Potrebujem peniaze a nepotrebujem klavír.- To je iná muzika. Rýchlo ho predaj. Som hladný. Tri dni som nič nejedol.Fero ma musel zasvätiť do tajomstva predaja klavírov. Vraj zaňho môže dostať hromadu peňazí. Fero je lachvatý a aby ušetril, tak sa rozhodol, že ho z bytu vynesieme iba my dvaja. Keď som mu navrhol, nech si klavír odnesie nový majiteľ, pozeral na mňa ako na čerstvého absolventa poslaneckého sľubu.- Somár, najprv ho vynesieme na ulicu a až potom ponúkneme. Ľudia sa pobijú. Veď vyskúšaj, dokonca aj hrá.Fero býva na desiatom poschodí, neostávalo nám nič iné, len sa do toho pustiť. Klavír bol ťažký ako tehotný slon. Podlamovali sa mi kolená, trhali šľachy na rukách. Fero bol nezmar. Veselo sa tackal pod tou opachou, pospevoval si a vzdychal aký bude bohatý.- Fero, prečo bývaš tak vysoko? Klavír je ťažký.- To je výborné, - mudroval ten blázon. – Čím je ťažší, tým viac peňazí zhrabnem.Tak som dospel k záveru, že klavíre sa predávajú na váhu. Nemali sme rozum. Klavír áno. Na treťom poschodí nás odstrčil a sám sa gúľal, skackal, vylamoval zábradlie, utešene praskal. Dokonca si po ceste aj vyhrával. Na prízemí nás počkal. Poukladaný na triesky.Fero si len vzdychol. – Tak som sa tešil, že zbohatnem. A teraz mám holú... nič.