Lakomec (fejtón)

Keď uňho táto nemoc prepukla, najprv sa vrhol na majetok príbuzných – na dom a záhradu sestry. Začal k nej chodiť každý deň. Spieval jej, aká je múdra, krásna, šľachetná, lenže sa akosi scvrkáva. Sestra sa zľakla, nechcela byť ešte starou scvrknutou babou. Fero tvrdil, že ju ničí majetok a len tak medzi rečou prehodil, či sa ho nechce zbaviť. Môže ho prepísať naňho, lebo on po ničom inom netúži, len aby vyzeral ako Matuzalém. Lenže sestra ho prekukla a hnala z domu, až sa za ním prášilo.Lakomosť doňho vlievala sily. Keď to nešlo podobrotky, skúsil pozlotky. Ohováral ju, kde sa len dalo, strašil a vyhrážal. Ba aj nadával. Chudák sestra. Upadala, zhoršilo sa jej zdravie, až sa jedného dňa pobrala na druhý svet. Bola bezdetná a tak dedil Fero.Myslíte, že mu stačilo? Kdeže! Nakŕmená lakomosť sa roztiahla, nafúkla a pýtala si novú potravu. Nuž sa Ferinko pustil do susedov. Najprv to brali na ľahkú váhu, no čoskoro zistili, že to nebude med lízať.A Fero hrabal a hrabal. Už mal záhradu ako letisko, štyri domy, lesy, ornú pôdu. Že bol majetný, prezrádzala jeho tvár. Mal ju žltú. A na dôvažok, majetky si ho zaviazali. Nič nestíhal: ani jesť, ani spať, ani sa milovať. Len žltol a scvrkával sa. Keď som na to upozornil jeho ženu, len mykla plecom.- Čo už zmôžem, keď si nedá povedať?- A keď zomrie?- Tak zomrie. Aj tak všetko zdedím ja.Nerozumel som tomu. K čomu mu bola tá lakomosť? Mal majetky a vlastnej žene nestál ani za deravý groš. A aj v tom hrobe bude ležať sám.