List z väzenia (fejtón)

Ale ja som sa za to na Teba nikdy nehneval. Pamätáš, ako som trávieval noci s Tebou v búde? A len preto, že si sa bál. Veď hej, aj ja som sa bál. Svojej manželky. Pekne som sa správal k Tebe i Tvojmu príbytku. Pamätáš?A keď si chcel zavýjať. Spomínaš si? Nechal som Ťa azda v štichu? To nikdy! Pridal som sa k Tebe. Naše vytie sa krásne a zvučne nieslo spiacim mestom a tým sme svojou troškou prispeli k Darwinovej teórii prirodzeného výberu. Rána sa dožili iba najsilnejší spoluobčania.A teraz Ti píšem z basy. A keby som len písal, ja si na Teba spomínam. Veď nemám na koho iného. Zostal si mi už len Ty. A koľko som ja mal kamarátov! Toľko psov nebolo v celom meste. To vtedy, keď sa mi darilo, keď som mal peňazí ako pes bĺch v kožuchu. Všetci ma chceli poznať, priateliť sa so mnou. Každým sprivatizovaným podnikom narastal zástup mojich priaznivcov.A potom sa rozpŕchli. Ako vrabce, keď medzi nich skočí pes. Stalo sa to iba preto, že som zaťal zuby do veľkej kosti. Kosť ako kosť, povieš si, ale táto bola poriadne mastná. Aj by som si ju bol odniesol, ale narazil som na silnejšieho psa. Áno, Dunčo, platí Vaše porekadlo: Silnejší pes... a tak ďalej. Veď to poznáš. No a ten silnejší pes mi kosť vytrhol rovno z papule. Málilo sa mu a chcel aj ostatné kostičky. Všetky chcel, pes jeden nenažratý. Aby sa k nim dostal, strčil ma do toho koterca. S Tvojou búdou sa to nedá ani porovnať.A tak tu sedím všetkými opustený. Aj manželka sa na mňa vykašľala. Odišla k tomu silnejšiemu psovi. Ty to nepoznáš, Vy to nerobíte. Občas by ste nám mali závidieť, aké sme my zvieratá. Našťastie, Ty si ma neopustil. Ako by si mohol, keď si uviazaný na reťazi. Chvalabohu! Takto mi aspoň niekto zostal.Dunčo, prosím Ťa, rýchlo sa nauč čítať, aby som Ti mohol písať. Takto Ťa pripravím na tvrdý život medzi ľuďmi. Vedz, že človek človeku vlkom. Kedysi som to nevedel, teraz už hej.Tvoj Fero